Pred pár týždňami uviedli na Slovensku minuloročný nemecký film Baader Meinhof Komplex o vzniku, pôsobení a zániku nemeckej teroristickej skupiny Rote Armee Fraktion. V úvodnej scéne filmu protestujú nemeckí ľavičiari proti návšteve iránskeho šacha. Z autobusu zrazu vystúpi množstvo šachom najatých Iráncov, ktorí sa najprv snažia zatieniť demonštrantov a keď sa to nedarí, tak ich palicami od transparentov začnú biť. Polícia namiesto toho, aby pomohla, sa prizerá a potom začne ľavičiarov sama biť. Na úteku pred policajtami nakoniec jeden policajt chladnokrvne zastrelí demonštranta (ako sa nedávno ukázalo, policajt bol agento Stasti, ale to len tak bokom).
Film stopuje vznik nemeckého ľavicového radikalizmu k tomuto incidentu z 2. júna 1967, ktorý mnohých Nemcov presvedčil, že ich vlastný štát a demokratické zriadenie sú len maskou opätovne nastupujúceho fašizmu. Keď som úvodnú scénu pozeral, vládlo vo mne pokojné presvedčenie, že na Slovensku 2009 sa také nič stať nemôže.
Videá z útoku dobre organizovaných Číňanov a polície na demonštrantov pred Prezidentským palácom sú však natoľko blízke scénám filmovým, že sa neviem zbaviť mrazenia. Nie, nebojím sa, že by Ondrej Dostál zajtra založil Frakciu modrej armády a presvedčenie, že sme úplne inde ako Nemecko v roku 1967, trvá. To však nemôže stačiť. Ak je totona Slovensku možné bez toho, že by padali vysokopostavené hlavy, tak je možné všetko.
Konieckoncov, všetko aj možné asi je. Je možné týrať rómske deti a len pár radových policajtov a ich radový veliteľ prídu o miesta. Je možné opakovane ubližovať pokojne protestujúcim pred Prezidentským palácom (spomeňme si na kazašskú novinárku) a to v plnom svetle televíznych kamier.
Svoju políciu mám celkom rád – konieckoncov platím si ju z vlastných daní. Svedectvá z námestia navyše hovoria, že radoví policajti boli skôr znechutení tým, čo museli robiť. Tentokrát siaha zodpovednosť veľmi vysoko. No vedomie, že feši Kaliňák a jeho partia budú k svojim stoličkám pripojení pevne naďalej, je odpudivé až príliš.