Národná rada predvčerom schválila balík nových zákonov o odmeňovaní a kariérnom raste učiteľov. Ako to už býva, najväčšiu pozornosť vzbudil ten najmenej podstatný návrh – či sa majú z učiteľov stať verejní činitelia, alebo nie.
Návrh reagoval na skutočný problém absolútne nevhodným spôsobom. Slovenská spoločnosť sa za posledných dvadsať rokov prudko zmenila – vrátane detí. Sú samostatnejšie, dravšie, aj drzejšie. Autorita z moci štátu či rodičov pre nich znamená menej, treba si ju vedieť vydobyť. I u rodičov dochádza niekedy vo vzťahu k učiteľom k zlyhaniu, ktoré môže viesť k slovnej či vo výnimočných prípadoch k fyzickej agresii.
Trestné právo do škôl?
Myslieť si však, že takýto problém sa dá vyriešiť zavádzaním Trestného práva do škôl je rovnako scestné ako riešiť nedostatok úcty k rodičom tým, že z nich spravíme verejných činiteľov. Samozrejme, prípady fyzického násilia či obťažovania treba riešiť trestným právom – to dnešné však na to poskytuje nástrojov dosť a ich nedostatočné vymáhanie sa reklasifikáciou učiteľov na verejných činiteľov nezmení.
Štatút verejného činiteľa by pre učiteľov a školstvo mal mnoho nevýhod. Z pohľadu učiteľov by žiakom a rodičom – špekulantom umožňoval učiteľov vydierať, lebo každý nedostatočne zdôvodnený krok by sa mohol interpretovať ako zneužitie právomoci verejného činiteľa. Z pohľadu školstva ako takého tiež nie je cesta trestného práva vhodná s výnimkou už spomínaného násilia. Zmeniť vzťahy v škole na také, ktoré so sebou prinášajú trestné oznámenia, policajné vyšetrovanie a hrozbu väzenia, by bolo krokom k ešte väčšiemu prehlbovaniu priepasti medzi pedagógmi, rodičmi a žiakmi. V našej politike je to v posledných rokoch móda – nahrádzať politický súboj trestnoprávnym. Na príklade politiky však vidíme, že vedie nie k jej vyčisteniu, ale ešte väčšiemu zašpineniu. Voči deťom a mladistvým je to navyše metóda neúčinná, keďže uvedený paragraf (respektíve pre deti ani celý Trestný zákon) sa na nich nevzťahujú.
Mikolajov scenár
Minister školstva Ján Mikolaj až pričasto opakuje tento scenár: vymyslí niečo, čo znie na prvé počutie veľmi dobre. Potom trpezlivo ignoruje hlasy, ktoré vysvetľujú, že v skutočnosti o veľmi dobrý nápad nejde, a kritikov prípadne nálepkuje rôznymi nelichotivými výrazmi. Nakoniec ustúpi – v lepšom prípade tesne pred schválením v parlamente. V horšom až vtedy, keď prax presvedčivo ukáže problémy.
Tento scenár sa zopakoval aj vo vzťahu k statusu učiteľov, len v nešťastnejšej verzii. Nakoniec sa na poslednú chvíľu našiel kompromis, keď sa z učiteľov stali chránené osoby, čo im dáva rovnaký štatút ako tehotným ženám či chorým. Pri pohľade na Trestný zákon je zjavné, že ide o úplne zbytočné a prázdne ustanovenie. Chránené osoby sa totiž vyznačujú len tým, že ak sa na nich spáchajú určité trestné činy, tak sú sadzby vyššie, neprináša však osobitnú ochranu typu verejného činiteľa. Ak teda niekto učiteľa zbije, predá mu drogy alebo ho nakazí pohlavnou chorobou, „vyfasuje" o nejaký ten rok viac. Toto naozaj žiadneho rodiča alebo trestnoprávne zodpovedného žiaka od útoku neodradí.
Gestá majú aj v politike svoje miesto. Ďalšie nepodarené gesto si však mohol minister školstva odpustiť, najmä keď jediným dôvodom na jeho schválenie bola záchrana ministrovej tváre.