Dvadsať stratených ľudských životov v temnom podzemí handlovskej bane nás donútilo na chvíľu sa zamyslieť, a akosi mimovoľne tiež odhalilo čosi, čo inak zostáva ukryté pod povrchom.
Tragédia nám pripomenula náš sklon hľadať vinníka za neúspechy a zlyhania skôr v okolnostiach, osude alebo náhode než v konkrétnych činoch konkrétnych ľudí.
Okolnosti aj náhoda nepochybne hrajú v behu života veľkú úlohu, ale od každého okamihu je tiež spätne možné rozplietať niť malých aj väčších rozhodnutí a ich dôsledkov. Ak by sme za udalosťami videli viac minulé činy a rozhodnutia než osud, asi by sme sa viac pýtali, ako sa napríklad investuje do bezpečnosti v bani, ktorá potrebuje dotácie, aby prežila.
Ťažba v baniach je dotovaná, aby sa udržali pracovné miesta, hovorievajú politici. Tisíce ľudí v regióne tlieskajú a miliónom ostatných, ktorí sa na to skladajú malými čiastočkami, je to ľahostajné. Dotácie sú klasickým príkladom uprednostňovania okamžitého úžitku a „viditeľnej" politiky pred riešeniami, ktoré sú možno menej efektné, ale skutočne dlhodobé.
Uživili by sa aj inak
Pozrime sa na pár základných faktov. Hornonitrianske bane, teda spoločnosť, v šachte ktorej našlo pred pár dňami smrť 20 ľudí, dostávajú už od roku 1994 každoročne dotáciu zo štátneho rozpočtu v priemernej výške približne 90 miliónov korún (spolu do konca minulého roka 1,33 miliardy korún, teda 44,3 milióna eur).
Bane štát podporuje aj mimoriadnymi dotáciami napríklad na otváranie nových ložísk (vlani na to dostali 500tisíc eur), a aj tým, že prednostne vykupuje elektrinu, vyrobenú z hnedého uhlia.
Aj preto na ťažbu prispievame aj vo zvýšení ceny elektrickej energie – rodina s priemernou spotrebou zaplatí preto navyše o 5,36 eura ročne.
Ak odhliadneme od otáznikov o efektivite vynakladania verejných zdrojov vzhľadom na množstvo vyrobenej energie (menej ako 10 percent celkovej spotreby), náklady spojené s ekologickou záťažou a podobne – zostávajú tu aj otázniky, týkajúce sa hlavného cieľa dotácií, totiž udržiavania zamestnanosti v regióne.
Je jasné, že Hornonitrianske bane sú veľmi veľkým zamestnávateľom a náhly koniec ich činnosti by na nejaký čas spôsobil ľuďom v regióne vážne existenčné starosti. Nie je však nijaký dôvod myslieť si, že by sa ľudia, pracujúci dnes v baniach, nedokázali uživiť aj inak, a bez pomoci ostatných.
Mohli sa vzdelať
Ak vychádzame z toho, že Hornonitrianske bane majú 4tisíc zamestnancov, od roku 1994 doteraz štát vynaložil len v priamych dotáciách z rozpočtu (ďalšiu pomoc teraz opomeňme) na jedného ich zamestnanca vyše 11tisíc eur, čiže takmer 334 tisíc korún. To je dosť peňazí na to, aby každý z týchto ľudí mohol získať kvalitné vzdelanie, užitočnú kvalifikáciu alebo hoci len dobre zaplatené voľné mesiace, potrebné, aby si našli inú, od budúcich dotácií nezávislú a určite menej rizikovú prácu.
Ak nechceme lamentovať nad premárnenými rokmi, hovorme o budúcnosti, keďže dotácie majú pokračovať. Za tieto peniaze by sa postupne mohli zamestnanci pripravovať na iné povolanie – mohli by sa napríklad naučiť cudzí jazyk a získať zručnosti v poskytovaní služieb, keďže priemysel sa do regiónu Hornej Nitry s investíciami zjavne nehrnie.
Alebo vláda môže tieto peniaze použiť na skvalitnenie tamojšej infraštruktúry, čo by mohlo pomôcť prílevu investícií a uľahčilo hľadanie inej práce.
Bane končia tak či tak
Nutnosť nájsť si inú prácu totiž príde tak či tak: odhady zásob uhlia hovoria, že ťažiť sa bude možno desať rokov a potom už nebude čo. Isté je, že niečo zmeniť treba, ak sa o pár rokov nemá opakovať dnešná situácia, že sme minuli veľa peňazí bez toho, aby sme ľuďom na Hornej Nitre ponúkli menej nebezpečné a perspektívne zamestnanie.
Tragédia nám tiež pripomenula, že pri našom rozhodovaní hrajú úlohu často skôr emócie než fakty. Dvadsať mŕtvych baníkov a záchranárov je hrozná bilancia a pozostalí po týchto ľuďoch si zaslúžia súcit a pomoc. Dvadsať ľudí však tragicky zahynie na slovenských cestách každé tri týždne.
Súcit a pomoc by iste nikto neodoprel ani pozostalým po individuálnych nešťastiach, ale dostáva sa im ho? Súdiac podľa pozornosti a reakcií politikov, ani nie. Pri väčších tragédiách sú ochotní robiť mimoriadne gestá: nocujú so záchranármi na mieste zásahu, rozdeľujú mimoriadne odškodné pre pozostalých.
Veľké tragédie si nesporne zasluhujú veľkú pozornosť, ale mali by tiež znamenať, že si z nich vezmeme veľké ponaučenie. Aké ponaučenie však vyplýva z toho, že jedinou reakciu vlády na takéto udalosti je odškodné, vyplatené pozostalým zo štátneho rozpočtu?
Individuálne nešťastia, hoci v súčte možno ešte tragickejšie, až takú pozornosť politikov nepriťahujú. Môžeme sa potom čudovať, že tomu zodpovedajú aj riešenia (efektné namiesto skutočných), s ktorými prichádzajú?
Publikované v SME.