Minister školstva Mikolaj informoval o výsledkoch komplexných akreditácií vysokých škôl. Ich zmyslom a jediným konkrétnym výstupom je rozhodnutie, ktoré inštitúcie si ponechajú postavenie univerzity a stanú sa súčasťou našej akademickej elity. Potom dostanú od štátu aj lepšie podmienky na rozvoj, a to nielen finančné.
Kvalita je najboľavejším miestom slovenských škôl, takže dôraz na jej zlepšovanie možno len privítať. Pozrime sa však na to, či práve megabyrokratické cvičenie typu komplexná akreditácia oddelila zrno od pliev.
Najskôr fakty. Slovensko dnes nemá v svetovej univerzitnej elite žiadneho zástupcu. Ak si pozrieme dva najprestížnejšie rebríčky najlepších univerzít sveta, Poliaci majú v prvej päťstovke troch zástupcov, Česi jedného, Maďari jedného či dvoch a dokonca aj Slovinci tam prenikli. Len od nás nič.
Za týchto okolností by radikál povedal, že asi do elity nebudeme zaraďovať nikoho a môžeme komplexnú akreditáciu nenákladne skončiť. Realista by však namietol, že musíme začať s tým, čo máme, vybrať to najlepšie a kultivovať ako anglický trávnik. Vzniká preto otázka – ktoré inštitúcie na Slovensku vykazujú šancu byť raz súčasťou svetovej či aspoň európskej elity?
Minister školstva nám v hľadaní pomohol, keď v správe o stave vysokého školstva za rok 2008 vybral ukazovatele, ktoré zjavne považoval za najlepšie dôkazy kvality. Ide na jednej strane o schopnosť publikovať v prestížnych karentovaných časopisoch a na druhej robiť objavy, ktoré sa oplatí patentovo alebo inak chrániť. Nejde o jeho výmysel. S menšími zmenami sa používajú všade na svete.
Pri pohľade na tieto čísla sú závery vzácne jednoznačné. Štyri vysoké školy – Univerzita Komenského, Slovenská technická univerzita, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika a Univerzita veterinárneho lekárstva – produkujú viac ako 80 percent celej vysokoškolskej vedeckej produkcie, hoci majú menej ako tretinu všetkých zamestnancov. Žiadna iná vysoká škola sa na ne nechytá ani v absolútnych číslach, ani pri prepočte na počet zamestnancov.
Neznamená to, že inde nie sú kvalitní vedci a pedagógovia. Ako celky však ich inštitúcie výrazne zaostávajú. A komplexná akreditácia mala merať kvalitu inštitúcií ako celku. Inými slovami, elitné inštitúcie sú na Slovensku najviac štyri a pri prísnom pohľade nijaká.
Čo na to Mikolaj? Na základe viac ako rok trvajúceho procesu, ktorý stál vysoké školy viac ako milión strán papiera a desiatky miliónov korún, nám oznámil, že Slovensko bude mať s najväčšou pravdepodobnosťou dvanásť univerzít.
Medzi školami, ktoré sú elitné, je aj taká, kde na 600 zamestnancov pripadalo v minulom roku päť zahraničných karentovaných publikácií. Na porovnanie: toľko vyprodukuje na západ od nás (a niekedy aj u nás) normálne fungujúca menšia katedra. Človek by si aj rád zavtipkoval, koľko profesorov treba na jeden článok, ale bol by to smiech cez slzy.
Elitou tak má byť väčšina škôl a medzi nimi aj zjavný podpriemer. Takúto falošnú elitu nepotrebujeme. Dnes majú preto význam len dve riešenia. Buď nájsť ministra s politickým krytím, ktorý dokáže ukázať prstom na skutočne výnimočných (Mikolaj sa v slabej chvílke Akreditačnej komisii zveril, že radikálne rozhodnutie by proste neustál). Alebo zrušiť komplexnú akreditáciu a na odmeňovanie najlepších používať iné, už aj na Slovensku odskúšané metódy. A súčasnému ministrovi náklady akreditácie zosobniť.
Komentár zo SME.