Všetci chceme žiť v krajine, kde vládne zákon a morálka. Namiesto toho však až pričasto zažívame Slovensko, kde vzorom v nedodržiavaní zákonov sú politici a policajti a kde namiesto znalostí vládnu známosti. Možno namietať, že tento obraz je karikatúrou.
Každý, kto profesionálne pôsobil na Balkáne či na východ od našej hranice, zažil omnoho väčšiu divočinu. Povedať si, že to nie je až také zlé, môže byť užitočné pre jednotlivca – najmä ak čelí problémom, ktoré nevie ovplyvniť. Z pohľadu krajiny je však takýto fatalizmus veľmi škodlivý. Zmenu k lepšiemu totiž prináša pobúrenie, nie akceptácia. A hoci Slovensko určite z hľadiska zákonnosti a morálky nepatrí na koniec rebríčka, od krajín na jeho špičke nás stále veľa delí.
Uniknúť z pasce
Okrem toho si treba priznať, že nejde len o problém „tých druhých" – zlých politikov, úradníkov, policajtov a kvázipodnikateľov. Skoro každý z nás, často aj nedobrovoľne, prispieva k udržaniu dnešného stavu. Keď máme problém, začneme vybavovať – cez známosti, ale v najhoršom prípade aj cez úplatky. Volíme politikov, ktorí dokážu pre „svoju" dedinu či mesto vybaviť štadión či školu a potom sme prekvapení, že svojim kamarátom a deťom dohadzujú prácu, úplatky či zákazky.
Akademici hovoria o takzvanej „spoločenskej pasci". Ak prijatie na prestížnu školu je možné len cez úplatky či konexie, poctivý rodič poškodí svoje dieťa, ale nič nezmení. Nechať chorú manželku v dlhom poradovníku na dôležité vyšetrenie môže znamenať smrť – osobitne, ak sa veľa ľudí predbieha. Nejde len o spravodlivosť a morálku jednotlivcov. Naopak, nemožnosť spoľahnúť sa na základnú slušnosť zo strany tých, ktorí vykonávajú verejnú moc, zásadne obmedzuje náš manévrovací priestor pri budovaní štátu.
V päťdesiatych rokoch vynašli vo Švédsku aktívnu politiku trhu práce, pri ktorej sa štát snaží kombináciou najmä vzdelávania a dotácií dosiahnuť, aby sa nezamestnaní čo najrýchlejšie presúvali na nové pracovné miesta. Aj keď jej tvorcovia boli ľavičiari, chápali, že klasická štátna byrokracia nebude schopná takéto právomoci úspešne vykonávať. Preto na výkon aktívnej politiky vytvorili veľmi pružné verejnoprávne organizácie plné ľudí z praxe. Výsledok bol celkom úspešný, jeho export však už mal svoje problémy. Vrcholom bola prednáška hlavného autora švédskeho modelu v Taliansku koncom šesťdesiatych rokov, kde ho miestni viac-menej vysmiali. Talianom bolo jasné, že v Neapole a Palerme by pružnosť bez zošnurujúcich pravidiel znamenali len mafiu, úplatky a mrhanie.
Ako z pasce uniknúť? Odpoveďou nie je často spomínané čakanie na novú generáciu mladých, nezaťažených ľudí. Ako vidíme práve v južnom Taliansku i Rusku, tí si v skazenom prostredí neuchovajú nevinnosť. Logika spoločenskej pasce je silnejšia. Paradoxne, jediný spôsob, ako z klepca uniknúť, je cez zavádzanie jednoduchých a jasných pravidiel, zásadne obmedzujúcich voľnosť v rozhodovaní. Ak viem, že poradovník nepustí, že prijímačky sú pre všetkých rovnaké, že vo verejnej súťaži naozaj vyhrá najlepšia ponuka, začneme unikať spoločenskej pasci. Až keď si všetci zvyknú, že veci fungujú – čo môže byť o niekoľko rokov, ale aj desaťročí – môžeme postupne uvoľňovať zodpovedným ruky.
Nepochopenie stratégie
A tu sa dostávame k politike. Logiku jasných a jednoduchých pravidiel zaviedli v mnohých oblastiach vlády Mikuláša Dzurindu. Už v spomínanej aktívnej politike trhu práce to boli systémy, kde každý podnik či nezamestnaný spĺňajúci kritériá dostal štátnu podporu – nárokovateľne. Nebol to dokonalý systém, bol to však najlepší systém pre dnešné Slovensko. Ficova vláda, naopak, skúša v rovnakej oblasti, ako dopadne voľné rozhodovanie politikov a úradníkov cez takzvané sociálne podniky. Premrhané stámilióny, stranícky klientelizmus a minimálne výsledky sú drahým, aj keď zďaleka nie jediným poučením, že čas na voľné rozhodovanie je ešte u nás ďaleko.
Od roku 1999 Slovensko začalo unikať pasci spoločenskej nedôvery, ktorá medzi rokmi 1999 a 2006 podľa sociologických prieskumov naozaj významne klesla. Tento výsledok považujem asi za najväčšiu celospoločenskú zásluhu Dzurindových vlád. Spoločenský aj politický účinok uvedených zmien však politici zároveň podkopali dvoma výraznými problémami. V prvom rade vládnutie sprevádzalo dosť škandálov na to, aby sa pozorovateľom zdalo, že poriadok a jasné pravidlá tu zjavne nie sú pre všetkých. Navyše vláda zavádzala bolestivé zmeny takou rýchlosťou, že mnoho ľudí od nej prestalo čakať dobré veci pre seba a svojich blízkych.
Od právnika Roberta Fica mnohí očakávali, že prinesie menej škandálov a menej reforiem. Zároveň však čakali, že bude pokračovať v budovaní štátu založeného na pravidlách. Ten totiž nie je pravicovým výmyslom – naopak, jeho úspech umožňuje budovanie rozsiahleho sociálneho štátu, o ktorom dnešný premiér často hovoril a hovorí.
Ide však o zásadné nepochopenie Ficovej politickej stratégie. Jeho modelom totiž nie je Švédsko, ale Taliansko či Rusko. Krajiny, kde mocní hádžu odrobinky tým ostatným a tí ich prijímajú v presvedčení, že nič lepšie aj tak nezískajú. Zároveň je dôležitou súčasťou systému „krstný otec" alias „dobrý cár". Ten sa snaží, ale v zlom svete sú jeho možnosti obmedzené (a má chudák aj zlých radcov, či po našom koaličných partnerov a ministrov). Problém s Robertom Ficom teda nie je v tom, že by naozaj budoval sociálny štát, ale v tom, že buduje zlodejský štát a ten nedokáže byť spravodlivý ani sociálny.
Takýto systém môže mať politický úspech len v krajine, kde neexistuje skutočná solidarita a dôvera. Len tam ľudia uveria, že krstný otec je to najlepšie, čo môžu od štátu získať. Preto neprekvapuje, že dnešný premiér systematicky živí pocit, že celý svet je Palermo. Robert Fico je vírus, ktorý môže uspieť len vtedy, keď je solidarita buniek organizmu narušená. Dôkazom jeho úspechu je brutálne zvýšenie spoločenskej nedôvery za jeho vlády – opäť potvrdené prieskumami.
Koniec koncov, Putin aj Berlusconi sú tiež dlhodobo úspešní. Jednou z možností je však práve dôraz na spravodlivosť. Tá nespočíva len v občasnom rozdávaní milodarov, ale obsahuje aj rovnosť šancí a rovnosť pred zákonom, ľudskú dôstojnosť a ďalšie veci, ktoré krstný otec a jeho bratanec dobrý cár nemôžu nikdy dať. Sú totiž proti samotnej podstate ich bytia.
Publikované v SME.