Náhodná kontrola by možno odhalila, že diplomových prác, za ktoré si ich autori titul nezaslúžia, môžu byť tisícky. Kým však samotná akademická obec nepocíti potrebu bojovať s kupovaním titulov, náprava je nereálna.
Médiá nedávno odhalili, že dekan istej fakulty ohol, možno až znásilnil pravidlá, aby umožnil spriaznenému človeku získať akademický titul. Hovoríme o prípade univerzity v Trenčíne a dekanovej dcére? Áno, ale napríklad aj o Technickej univerzite v Košiciach v júni 2009 a ministrovi Jahnátkovi. Tam išlo navyše o vážnejší prípad – minister dostal nie magisterský, ale priam profesorský titul za situácie vzbudzujúcej rovnaké otázniky.
A čo prípad poslanca Gaburu, ktorý podľa týždenníka Plus 7 dní takmer doslova opísal cudziu diplomovú prácu a napriek tomu sa spokojne hrdí inžinierskym titulom, len práca zmizla z univerzitnej knižnice? Odhalenie mu podľa všetkého nespôsobilo žiadne väčšie problémy.
Bývalý viceguvernér NBS Tkáč bol vytlačený z Ekonomickej univerzity po tom, čo bol odhalený jeho prípad plagiarizmu. Parlament ho následne posadil do Rady STV, aby dohliadol na morálku a dodržiavanie zákonnosti.
Rakúsko-uhorská posadnutosť titulmi
Dalo by sa pokračovať ďalej, zmyslom týchto príkladov však nebolo vzbudzovať beznádej ani paušalizujúci hnev, ale upozorniť na to, že škandál v Trenčíne je len vrcholom ľadovca nepoctivosti na niektorých našich vysokých školách. Nepoctivosti, ktorá pochádza z kolízie medzi našou „rakúsko-uhorskou" posadnutosťou rôznymi akademickými titulmi a trhovou ekonomikou, ktorá hľadá spôsob, ako poskytnúť ľuďom to, za čo sú si ochotní zaplatiť.
Ak si mnoho ľudí chce zaplatiť len titul a vzdelanie im nechýba (možno ich dokonca aj zaťažuje), trh bude hľadať spôsob, ako im vyhovieť. Problémom totiž nie je expresný príplatok v Trenčíne, ale možnosť samotnej kúpy diplomu. Do cesty sa takémuto kupčeniu môžu postaviť len tri veci: mravný štandard akademickej komunity, vážnosť prisudzovaná vysokoškolskými inštitúciami svojej povesti alebo regulačná sila štátu.
Nakupovači titulov idú za nemravnými
To, že na Slovensku všetky tri často zlyhávajú, nás veľmi šokovať nemôže. Začnime mravným štandardom. Na našich vysokých školách pracuje mnoho vysoko mravných ľudí, ale aj mnoho vysoko nemravných jednotlivcov či aspoň, ako sa hovorilo za socializmu, charakterovo flexibilných. Na problém stačí, ak sa tí druhí dostanú čo i len na pár školách do vysokých pozícií. Nakupovači titulov za nimi pôjdu ako muchy na… diplom.
Zdanlivo väčším prekvapením je to, prečo si svoju povesť lepšie nechránia samotné inštitúcie. Vzdelanie je nehmotný, často až neuchopiteľný statok, a preto na zničenie dobrého mena celej univerzity stačí aj osamelý škandál. Logicky by sme mohli očakávať tvrdé systémy brániace znásilneniu či ohnutiu pravidiel. Nie na Slovensku.
Mnohé školy si v prvom rade nemajú čo chrániť, pretože žiadnu dobrú povesť nemajú. Tie, čo slušnú reputáciu majú, niekedy – napríklad pri ministrovi Jahnátkovi – v priateľskom spojení s mocnými tohto sveta vidia väčší profit ako v škodlivom ľpení na štandardoch kvality.
A čo regulačná sila štátu? Ak štát nie je schopný dlhodobo zabrániť pokútnemu vyberaniu poplatkov za štúdium, a to napriek snahe troch ministrov, ťažko očakávať, že úspešne vyrieši nepomerne komplikovanejšie kupovanie diplomov. Tento typ štandardov vie okrem toho v konečnom dôsledku vynútiť len samotná akademická obec – študentov je priveľa a celý proces priveľmi komplikovaný na osamelé kontrolné mechanizmy ministerstva školstva.
Keď je papier všetkým
Diplomové škandály Plzne či Trenčína nie sú výnimočnými javmi, len ľahko uchopiteľnými symbolmi tej menšiny slovenského vysokého školstva, kde papier je všetkým a vzdelanie ničím. Náhodná kontrola diplomových prác by v tejto menšine určite odhalila, že plagiátom či znáškou nezmyslov nie je len niekoľko, ale pravdepodobne desiatky, stovky možno až tisícky prác.
A kým sa tá lepšia väčšina našich akademikov neodhodlá proti tomu bojovať a kým jej regulačná sila štátu nedá na to do ruky poriadne nástroje (napríklad náhodným výberom oponentov či posilnením kapacít a právomocí Akreditačnej komisie), budú nemravníci uspievať. Chýba im totiž protihráč.
Komentár publikovaný v SME.