Tí z nás, ktorí veria v dôležitosť kvalitného a dostupného vysokého školstva pre rozvoj Slovenska, si už dávno neužili toľko pozornosti. Kauza expresných diplomov v Trenčíne dokázala to, čo sa nepodarilo žiadnemu ministrovi školstva, Akreditačnej komisii, ani vysokoškolským špičkám – urobila z témy kvality našich univerzít mediálnu kauzu prvej kategórie.
Nemusíme byť mediálnymi odborníkmi ani psychológmi, aby sme pochopili dôvody. Keď sa zmiešajú rodinkárstvo, slovenská posadnutosť titulmi spojená s neistotou o ich skutočnej hodnote a až absurdné zneužitie moci pohlavármi vysokej školy, dostaneme zmes vskutku výbušnú. Okrem vecného má aj silný morálny náboj.
Dôležitá je však otázka, ako rozšírené sú tieto problémy. Celá situácia môže vyvolávať dojem úchylky, ktorá nemá so zvyškom systému nič spoločné. Existencia masového vraha nehovorí nič o mravnosti či morálke národa, ale je jednoducho štatisticky predvídateľným dôsledkom faktu, že na milión obyvateľov bude vždy pripadať niekoľko zvrhlíkov. V trenčianskom prípade však nejde o takúto neriešiteľnú devianciu, ale o najzvrhlejší prejav oveľa rozšírenejšej choroby.
Ako učiteľ vyššieho, magisterského stupňa, mám možnosť pracovať s práve skončenými bakalármi z viacerých spoločenskovedných fakúlt roztrúsených po Slovensku (vrátane Trenčína). Ich intelektu väčšinou niet čo vyčítať, ale ich predchádzajúcemu vzdelaniu a pracovným návykom veru áno. Všeobecne (aj keď nie univerzálne) rozšírené plagiátorstvo je len symptómom a symbolom celkovo nedostatočného tréningu v tom, ako sa pracuje s literatúrou a argumentmi, často posilnené neochotou venovať napríklad tvorbe záverečnej práce viac ako dve hodiny, za ktoré sa naozaj nedá urobiť nič iné, ako nakopírovať niečo z internetu. To, samozrejme, nie je smutným svedectvom len o vysokých školách, ale aj o školách stredných.
Šok, s ktorým časť externých študentov víta na začiatku naše požiadavky na prácu a učenie, mi zase hovorí, že latka požiadaviek na mnohých externých štúdiách musí byť vskutku položená prekliato nízko. Aby som parafrázoval výrok riaditeľa Profesie Dalibora Jakuša na našej nedávnej konferencii – denné štúdium na Slovensku je ako štúdium popri zamestnaní inde (súdiac podľa toho, že skoro všetci pracujú a väčšinou na plný alebo takmer plný úväzok) a nie je teda jasné, čo je potom štúdium popri zamestnaní v praxi? Za takých okolností nevidím až taký zásadný rozdiel medzi diplomom objednaným „expresne" a diplomom síce odsedeným niekoľko rokov, ale s minimálnym časom venovaným škole a bez reálneho vzdelávacieho účinku.
Na druhej strane pokrok, ktorí všetci študenti u nás počas dvoch rokov magisterského štúdia následne spravia, mi našepkáva, že problém nie je v nich, ale v prístupe a očakávaní tých, čo ich vzdelávajú. Preto kauzy trenčianskeho typu predstavujú veľmi užitočné poštuchnutie pre celý systém, ktorý by bolo veľká škoda odbiť s pocitom, že ide o náhodnú mutáciu.
Názor publikovaný v Hospodárskych novinách.