Mám to šťastie, že vďaka americkej ambasáde v Bratislave sa zúčastňujem programu „International Visitor Leadership Program – Challenges in Higher Education", ktorého cieľom je pochopiť americký vysokoškolský systém a spoznať bližšie samotnú krajinu. Na programe sa zúčastňuje 22 ľudí z 22 krajín sveta a precestujeme spolu 5 amerických štátov od východu až na západ krajiny. Naša cesta sa začala vo Washingtone, kde sme strávili celý týždeň najmä diskusiami o vysokom školstve v USA, ako aj v krajinách ktorých zástupcovia sú v našej skupine. Pobyt v hlavnom meste USA vyvrcholil voľbami prezidenta.
Konkrétnym témam z oblasti vysokých škôl sa budem venovať v ďalších príspevkoch na našom blogu. V tomto úvodnom, sa chcem pozastaviť pri dvoch témach. Prvou je samotný program, ktorého som účastníkom a prvé dojmy z neho. Prezidentským voľbám sa budem venovať v ďalšom článku.
Program beží už 70 rokov, počas ktorých americká vláda predstavila rôzne oblasti svojho systému ľuďom z celého sveta. Okrem vysokého školstva, témou môže byť korupcia, či výskum. Účastníci programu poznávajú svoju oblasť záujmu prostredníctvom prednášok spojených s diskusiami z americkej strany. Američania hostia ročne v rámci 48 podprogramov na rôzne témy zhruba 4500 ľudí z celého sveta. Pre stúpencov konšpiračných teórií, ktorých hneď napadne, že Američania to robia kvôli tomu, aby nás nakŕmili nejakou vládnou propagandou musím poznamenať, že takmer všetky stretnutia, ktoré máme naplánované sú realizované s ľuďmi z mimovládneho sektora a z vysokých škôl. Všetci, ktorých sme stretli vo Washingtone boli dokonca silne naladený proti vládnucej Bushovej administratíve, ktorá koniec koncov schválila uhradenie výdavkov na celý náš program. Aj samotný program napriek tomu, že ide o program vlády je kompletne realizovaný mimovládnou organizáciou „World Leading Visitor Exchange Program".
Čo teda vláda USA z tohto programu má? Okolo 230 absolventov doteraz realizovaných programov je alebo bolo lídrami vo verejnej alebo privátnej sfére. Ide teda o istú formu mäkkej diplomacie, ktorej cieľom nie je niekoho presviedčať o vlastnej pravde, ale skôr stimulovať u neho vzťah k USA. Na tomto vzťahu sa potom dá lepšie budovať spolupráca. Ide o dlhodobý a nie najlacnejší proces, ale vzhľadom na dlhoročné trvanie programu sa dá predpokladať, že sa to oplatí.
Jedným z prvých dojmov, ktoré sme získali je, že všade okolo nás sa pohybujú dobrovoľníci. Vo všetkých mestách kam zavítame (Chicago, Portland, Little Rock, Philadelphia) náš program pripravovali dobrovoľníci, ktorých nikto neplatí. Na programe sa zúčastňujú, pretože to považujú za dôležité, takto participovať na veciach verejných. Zatiaľ som bližšie spoznala len prvého z dobrovoľníkov, ktorý ma vyzdvihol z letiska vo Washingtone. Volal sa Carlos. Syn zo zmiešaného taliansko – španielskeho manželstva. Počas vojny v Kórei zbieral na bojisku mŕtve telá amerických vojakov, ktoré sa posielali do USA a tam sa pochovávali. V rámci jednej takejto šichty sa mu spolu s kolegami podarilo pozbierať nie americké, ale kórejské telá. Ohorené a zmrzačené telo Američana totiž vyzerá úplne rovnako ako ohorené a zmrzačené telo Kórejčana argumentoval Carlos, keď prišla sťažnosť z Ameriky, že čo im to posielajú. Po tejto udalosti sa Carlos nechal preveliť na základňu do Nemecka. Po návrate do USA si dokončil vysokú školu a pracoval v New Yorku v reštauráciách ako manažér. Potom mu kamarát z vojny ponúkol vedenie jeho reštaurácie v Washingtone. Neskôr Carlos prešiel na manažérsku pozíciu do veľkého podniku zaoberajúceho prepravou, oženil sa s fínskou diplomatkou a vďaka svojej práci precestoval celý svet, ale už navždy zostal vo Washingtone. Ako povedal Carlos, ak niekto zostane vo Washingtone viac ako šesť mesiacov, tak z Washingtonu už nikdy neodíde. My sme tam bohužiaľ strávili len sedem dní.
Posledný z prvých dojmov sa týka americkej kultúry združovania sa. V Amerike na všetko existujú združenia. Organizovanie sa vzniká zdola. Keď majú ľudia pocit, že chcú niečo vyriešiť a majú spoločný záujem, tak vytvoria združenie. My sme sa za štyri dni vo Washingtone stretli so siedmimi združeniami zastupujúcimi rôzne oblasti spojené s vysokými školami (akreditačné komisie, súkromné vysoké školy, verejné comunity colleges, správne rady vysokých škôl, atd.) a to bola len vzorka existujúcich vysokoškolských združení. Žiadne zo združení nie je zakotvené v zákone. Vláda združenia berie ako partnera v rokovaniach, pokiaľ naozaj zastupujú záujmy veľkej skupiny ľudí. Títo ľudia a organizácie sa nechajú združeniami zastupovať dobrovoľne a dobrovoľne im za to platia členské poplatky. Spravovanie svojich vecí prostredníctvom mimovládnych združení je jedným z prejavov nedôvery Američanov v riadenie centrálnou vládou. Od vojny o nezávislosť, ktorú viedli Američania v 18. storočí s Britským kráľom Jurajom, ľudia neveria žiadnej centrálnej moci a všetko si chcú spravovať sami na lokálnej úrovni.