Volebná noc vo Washingtone, D.C. bola posledným zážitkom našej prvej zastávky na ceste po USA. Výsledky volieb samozrejme všetci poznáte a určite ste počuli aj povolebné prejavy a čítali a počuli ste mnohé analýzy toho prečo voľby dopadli ako dopadli a čo asi bude nasledovať. Z tohto dôvodu sa ničomu z uvedeného nebudem venovať. To o čo sa s Vami ale chcem podeliť sú priame zážitky z volebnej noci vo Washingtone D.C., ktoré mohli získať len tí, ktorí tu v utorok 4. novembra 2008 boli a takých nás asi nebolo veľa.
Organizátori nášho programu nás zobrali v deň volieb na kampus George Washington University. Ide o jednu z najprestížnejších a najdrahších verejných vysokých škôl v USA, ktorá sídli vo Washingtone, D.C. Na kampus sme prišli o siedmej večer, teda v čase keď sa zatvárali volebné miestnosti na východnom pobreží. V budove boli dve miestnosti. Jedna patrila univerzitným Demokratom (College Democrats) a druhá univerzitným Republikánom (College Republicans). Miestnosti boli od seba vzdialené asi 10 metrov. V oboch miestnostiach boli obrovské plátna, na ktoré sa premietalo u Demokratov spravodajstvo CNN a u Republikánov Fox News.
Na univerzite to vyzeralo tak ako aj všade v meste, ktoré je známe svojou Demokratickou orientáciou. Republikáni boli pomerne tichí, nenápadní, v miestnosti ich bolo len niekoľko desiatok a sedeli okolo okrúhlych stolov aké sa používajú pri slávnostných udalostiach. Demokratov bolo okolo 300, boli euforickí, vo svojej miestnosti postávali alebo sedeli na zemi a všade bolo vidno ich propagačné materiály s heslom „Yes we can".
Hneď pri vchode do republikánskej miestnosti bola na paneli krátka analýza toho čo urobí v najdôležitejších oblastiach politiky a ekonomiky McCain a čo Obama. Rozruch v republikánskej miestnosti budil len umelý býk, na ktorom si študenti mohli skúsiť ródeo. Pri projektore som uvidela dievča s nápisom „Demokrat, ktorý volí McCaina". Pýtala som sa jej na dôvody jej rozhodnutia. Študentka medzinárodných vzťahov mi povedala, že ona je za ľavicovú politiku, ale nie za komunistickú, ktorú predstavuje podľa nej Obama. Za svoj postoj, ktorý dávala výrazne najavo si za posledné dni vyslúžila veľa osočovania zo strany Demokratov a tak sa rozhodla, že po voľbách vystúpi z ich strany. Hovorca univerzitných republikánov mi pár minút na to odrecitoval známe heslá Republikánov proti Obamovi a pri kritike Bidenovej zahraničnej politiky si pomýlil vojnu v Bosne s vojnou v Kosove. Je to pochopiteľné. Dominantnou témou volieb bola hlavne domáca ekonomická situácia. Navyše, vojna v bývalej Juhoslávii sa diala tisícky kilometrov od jeho krajiny, v čase keď on ešte chodil na základnú školu a koniec koncov je to len politik a nie odborník na medzinárodné vzťahy. Spýtala som sa ho prečo je v ich miestnosti, tak málo ľudí a on mi povedal, že je to preto, že si myslia, že McCain prehrá. Tak som mu položila otázku, čo si myslí on. Odpovedal, že ešte majú šancu, ale neznelo to veľmi presvedčivo. Pred desiatou už bolo jasné, že Obama získa potrebné množstvo voličských hlasov a tak som sa presunula do víťazného tábora.
U Demokratov už vládla víťazná nálada. Zatiaľ čo Republikáni mi dávali ako odpoveď viac, či menej premyslené, ale vždy na obsah zamerané dôvody svojej voľby, tak Demokrati sa pohybovali v rovine emócií a odporu voči status quo. Ide im o zmenu a Obamu vnímajú ako jedného z nich. Jedna z Demokratiek, ktorej sa pýtam na dôvody jej voľby mi hovorí: „Vieš Obama je ako ja, tiež pochádza z rodiny so strednej vrstvy, mal v živote veľa ťažkostí. Tak ako ja.". O desiatej večer už Demokrati skupinovo odrátavajú posledné sekundy do uzavretia volebných miestností na západnom pobreží a čakajú na vyhlásenie neoficiálnych výsledkov, podľa ktorých Obama zvíťazil. V miestnosti prepukne nadšenie a oslavy. Niekoľko dievčat plače od radosti, iní zvolávajú prítomných aby šli k Bielemu domu. Väčšina ľudí odchádza pred prezidentské sídlo. Okolo 30 ľudí zostáva sledovať prejav McCaina a Obamu.
Volebný večer v sebe niesol viacero zaujímavých momentov, ktoré by sa na Slovensku zrejme nestali.
Prvým momentom je, že na vysokoškolskej pôde bez problémov veľmi otvorene pôsobia politické strany. Na Slovensku pôsobenie politických strán na akademickej pôde zakazuje zákon. Máme na to svoje dôvody vychádzajúce zo skúsenosti z pôsobenia komunistickej strany na vysokých školách pred rokom 1989. V USA s pôsobením strán na kampusoch problém nie je, pretože je každému úplne jasné, že vysoké školy sú autonómnymi inštitúciami a politici do ich chodu nezasahujú.
Druhým momentom je, že proti sebe stojace strany sledovali volebné výsledky len 10 metrov od seba. Kolegyňa zo Západného pobrežia Izraela povedala, že keby boli u nich na jednej chodbe tieto dve strany, tak by to skončilo bitkou. U nás by to bitkou neskončilo, lebo by si na jednu chodbu takéto dve strany nikdy nesadali. Dôležitý je aj vzájomný rešpekt rivalov. Ten sa prejavil hneď o desiatej večer, keď boli známe výsledky volieb. Prvá vec, ktorú urobili Republikáni bola, že išli zablahoželať svojim kolegom z vedľajšej miestnosti. Ďalšou zaujímavou udalosťou bol prejav McCaina, ktorý sa udial po desiatej hodine. Keď sa na obrazovke objavila McCainova tvár, tak v miestnosti Demokratov bol ruch, ľudia sa bavili a oslavovali. Ja som začala ľutovať, že som neodišla s kolegami na hotel, kde by som si mohla v kľude pozrieť prejavy prezidentských kandidátov. Predpokladala som, že ako náhle začne McCain hovoriť ľudia budú v horšom prípade pískať a protestovať alebo v lepšom prípade si ho nebudú všímať a budú pokračovať vo svojich diskusiách a ja nebudem nič počuť. V momente, keď McCain začal hovoriť, niekto zakričal aby ľudia stíchli a oni stíchli. A nielen to. Sústredene počúvali. Za slová o uznaní Obamu a o ponuke na spoluprácu McCainovi tlieskali. Potlesk za zopakoval viackrát počas prejavu a aj na jeho záver. Toto som naozaj nečakala, keďže pár hodín pred tým bola atmosféra ešte značne bojovná tak ako počas celej kampane.
O pol noci vystúpil Obama. Miestnosť ožila a obdarila ho ováciami. Prvé Obamove slová patrili uznaniu McCaina. Bolo to fascinujúce. Voľby skončili a porazený nie je urazený, ale uzná svoju prehru a kvality víťaza a žiada svojich voličov, aby aj oni považovali Obamu za svojho prezidenta. Víťaz si nepotrebuje už nič dokazovať a rýpať sa v prehre svojho súpera, či skrývať sa pred novinármi.
Pred jednou hodinou ráno odchádzam späť do hotela, keďže o pár hodín odlietame do mesta víťaza volieb, do Chicaga. Washington, D.C. opúšťam s pocitom, že politická kultúra sa tu pestuje od najnižších po najvyššie politické pozície. To ako sa k sebe správajú kandidáti na prezidenta je identické s tým ako k sebe pristupujú ich mladší kolegovia, ktorí sú dnes ešte len študentmi na vysokej škole, ale v budúcnosti sú ich možnými nástupcami.