USA, diel štvrtý

Keď sme prišli do mesta Little Rock, tak sme si povedali, že toto asi bude najnudnejšia časť nášho pobytu v USA. Mesto má 188 000 obyvateľov a nachádza sa na juhu USA. V stredu večer okrem niekoľkých prázdnych barov nenájdete nič otvorené. Žiadne non-stop potraviny na aké narážate vo Washingtone D.C., či v Chicagu na každom kroku. Miestna obyvateľka, ktorej sme sa spýtali, kde je centrum, po ktorom by sme sa mohli poprechádzať, nám povedala, že práve stojíme v centre mesta. Okrem baru nám nevedela odporučiť žiadnu zábavu, na ktorú by sme nepotrebovali auto. Tak sme sa šli najesť do baru s názvom „Gusano's Chicago Style Pizzeria" a diskutovali sme o tom ako prežijeme najbližšie dni.

Juh nás však prekvapil. Náš druhý pracovný deň bol plný neopakovateľných zážitkov. Začalo to hneď ráno návštevou Arkansas Baptist College (ABC), ktorá patrí medzi „Historically black colleges and universities (HBCU)". HBCU boli zakladané do roku 1964. Ich hlavnou misiou bolo slúžiť afro-americkej komunite. Po roku 1964 už HBCU nevznikali, keďže afro-americkí študenti už mohli chodiť aj na VŠ, ktoré pred tým boli určené len pre bielych študentov. ABC vznikla v roku 1884 ako súkromná Liberal Arts College založená bielymi aj afro-americkými náboženskými lídrami. Absolvent školy môže získať certifikát, associate degree alebo bakalára. Privítal nás prezident školy Dr. Fritz Hill. Priestory zasadacej miestnosti boli na prvý pohľad oveľa skromnejšie ako pri všetkých ostatných školách, ktoré sme dovtedy navštívili. Aj prezident univerzity bol iný. Nemal kravatu a pôsobil veľmi neformálne. Predtým než sa stal 13. prezidentom ABC, tak 18 rokov kaučoval americký futbal na inej univerzite v Arkansase. Do ABC prišiel vo februári 2006. Škola bola v tej dobe v rozklade. Chodilo na ňu okolo 170 študentov, budovy sa rozpadali. Po necelých troch rokoch práce Dr. Fritza a jeho kolegov sa počet študentov zvýšil na 620, rozpočet školy narástol z necelých dvoch miliónov dolárov na takmer 10 miliónov, ABC získala 7 zahraničných študentov, vytvorila futbalový tím, zabezpečila peniaze na rekonštrukciu kampusu a začala skupovať pozemky vo svojom okolí, aby mohla ďalej rozširovať svoje kapacity. Cieľom prezidenta školy je mať 1200 študentov. Ale nie viac, lebo Dr. Fritz chce, aby bola udržaná malá komunita, kde sa všetci poznajú a môže byť vytvorený blízky vzťah medzi pedagógom a študentmi. Úspech nového prezidenta sa dá pripísať najmä jeho schopnosti získavať peniaze (fundraising), jasnej vízii a rozvojovej stratégii a rôznorodému systému náboru študentov.

Škola patrí medzi najlacnejšie v okolí s ročným školným 5 000 USD. Ale ako hovorí Dr. Fritz, nikto nie je zo školy vyhodený kvôli tomu, že by nemal peniaze na školné. Ak niekto nemá peniaze, tak mu ponúknu prácu na kampuse. Takto majú lepšie pod kontrolou zosúladenie jeho pracovných a študijných povinností.

Základnou filozofiou ABC je dať šancu tým študentom, o ktorých sa žiadna iná škola nezaujíma. Prezident školy nevidí dôvod usilovať sa poskytnúť vzdelanie tým najlepším, ktorí sa i tak uplatnia. Všetci sa podľa neho sústredia na ovocie, ktoré je na najvyšších konároch stromu, ale ABC sa zaujímajú o ovocie, ktoré všetci prehliadajú, ale ktoré má tiež šťavu. Dr. Fritz zastáva názor, že ak pozdvihneme tých najnižšie, tak aj tí hore stúpajú. Misiou školy je pomôcť komunite a priniesť vzdelanie ľuďom, ktorí vzhľadom na to z akého pochádzajú prostredia ani nepomysleli na vysokú školu. Súčasťou študijného plánu je práca pre komunitu, ktorá obklopuje školu. Škola poskytuje aj vlastné štipendiá. Nie sú však určené pre tých najlepších, ale pre tých ktorí urobia v danom roku najväčší pokrok. Pokiaľ má veľa študentov problém s predmetom jedného učiteľa, tak škola nevymení študentov, t.j. nevyhodia ich, ale vymení učiteľa. Takto to podľa Fritza funguje aj vo futbale. Ak sa tímu nedarí, tak je vymenený tréner a nie hráči. Vedľa školy je Kiddie Kollege, teda škôlka pre deti študentov. Na školu totiž často chodia ľudia, ktorí už majú deti a nemali by ich kam dať počas štúdia. Vzhľadom na to, že študenti sú pomerne netradiční, tak aj spôsob ich náboru nie je úplne konvenčný. Okrem toho, že sa škola prezentuje na stredných školách, tak prezident školy oslovuje mladých ľudí, ktorých stretne vo fastfoodoch alebo v hypermarketoch. Spýta sa ich prečo nechodia na VŠ a či nechcú ísť na vysokú školu a keď povedia, že áno, tak ich pozve hneď na druhý deň do školy. Väčšinou prídu aj s ďalšími kamarátmi.

Prezident školy Fritz má obrovskú charizmu. Jeho kolegovia, ktorí sa nám venovali počas prehliadky kampusu, sú ním inšpirovaní a tak sú silne motivovaní napĺňať jeho víziu. O tom čo škola robí rozpráva jej prezident veľmi jednoducho a zrozumieteľne. Je jasné, že vie čo chce robiť a z toho čo nám ukázal to vyzerá tak, že sa mu jeho cieľ darí napĺňať a dávať tak šancu deckám, ktoré by inak do konca života robili nekvalifikovanú prácu, tak ako ich rodičia, ich starí rodičia…

Little Rock Nine

Po návšteve ABC sme sa vybrali do Little Rock Central High School. Je to stredná škola a teda táto návšteva sa priamo neviazala na spoznávanie amerických univerzít, ale išlo o zastávku významnú z hľadiska americkej histórie. Central High sa preslávila v roku 1957, keď na ňu chcelo začať chodiť 9 afro-amerických stredoškolákov vo veku 14 a 15 rokov, ktorí sa stali známi ako „Little Rock Nine". Do septembra 1957 na Central High chodili len biele deti a to i napriek tomu, že už v roku 1954 najvyšší súd rozhodol v prípade Brown v. Board of Education, že segregácia v školách je protiústavná. Školská rada Central High sa rozhodla pre postupnú desegregáciu. Jej prvými lastovičkami boli práve „Little Rock Nine". Študenti boli starostlivo vybraní. Išlo o najlepších študentov. Bolo neprijateľné, aby niektorí z nich náhodou zlyhal. Odporcovia desegregácie by potom mali argument proti desegregácii, keďže by sa ukázalo, že afro-americkí študenti sú hlúpejší ako bieli. Keď sa na to pozrieme z odstupu, tak je to absurdné, že afro-americkí študenti museli byť tými najlepšími až bezchybnými, aby si zaslúžili rovnaké práva ako akékoľvek priemerné, či podpriemerné biele dieťa, ktoré mohlo na Central High chodiť len vďaka tomu, že bolo biele. Pôvodne bolo vybraných 20 afro-amerických študentov. Do školy sa však nakoniec odvážilo ísť len deväť z nich. Ostatní sa báli útokov zo strany odporcov desegregácie.

Reakciou na prijatie afro-amerických študentov boli demonštrácie bielych obyvateľov Little Rocku pred školou a verbálne a fyzické útoky na študentov, ale aj novinárov, ktorí kauzu pokrývali. Išlo o prvú udalosť, ktorá bola široko pokrytá médiami nielen z USA, ale aj zo zahraničia. Televízia vtedy ešte len začínala. Keďže štát Arkansas nebol ochotný, ani schopný zabezpečiť poriadok, tak do konfliktu musel zasiahnuť prezident Eisenhower, ktorý na požiadanie starostu mesta poslal do Little Rocku 1200 federálnych vojakov, aby sa starali o bezpečnosť afro-amerických študentov. Eisenhower si nemohol dovoliť negatívny obraz USA v médiách, keďže USA viedlo studenú vojnu a obraz USA ako krajiny, kde nie sú dodržiavané občianske práva nebolo práve to čo americký prezident potreboval prezentovať svetu. Médiá tak významne pomohli k vytvoreniu tlaku na federálnu úroveň, aby sa vysporiadala s prejavmi rasizmu.

Little Rock Nine boli počas celého školského roku atakovaní spolužiakmi, ich rodičmi a ďalšími odporcami desegregácie z Little Rocku. V nasledujúcom školskom roku školská rada Little Rocku s podporou guvernéra štátu Arkansas Faubusa, ktorý bol odporcom desgregácie, zavrela tri verejné stredné školy v Little Rocku. Radšej mali zostať školy zavreté ako integrované. Biely študenti odišli študovať do iných častí štátu alebo šli do bielych súkromných škôl. O rok neskôr Federálny súd rozhodol, že školy musia byť opäť otvorené. Školy boli opäť otvorené v septembri 1959 už ako integrované stredné školy, kde mohli chodiť afro-americkí študenti spolu s bielymi. Študenti, ktorí patrili k Little Rock Nine sa stali dôležitou súčasťou boja za občianske práva afro-američanov v USA tým, že svojím konaním pomohli desegregácii škôl vo svojom meste. Vďaka širokému mediálnemu pokrytiu udalostí v Little Rock sa stali aj inšpiráciou pre ľudí z iných častí USA. Za svoje konanie dostali v novembri 1999 od amerického kongresu Zlatú medailu. Keď si človek uvedomí, že toto všetko sa dialo len pred päťdesiatimi rokmi, tak je až neuveriteľné, že od januára 2009 budú mať USA prvého afro-amerického prezidenta.

Keď sme si vyfotili Central High, tak sme šli ako všetci ostatní tradiční návštevníci do múzea pripomínajúceho udalosti z roku 1957. Hneď pri vchode nás čakalo nečakané prekvapenie. Jedna z účastníčok Little Rock Nine, Minnijean Brown, bola v múzeu, lebo čakala na nejakých školákov, ktorým mala rozprávať o tom, čo zažila pred vyše 50-timi rokmi. Tak sme sa pri nej pristavili vysvetlili sme jej kto sme a čo robíme v USA a ona nám ochotne porozprávala svoj príbeh. Povedala nám, že študenti sa do Central High prihlásili sami. Spravili tak, lebo si mysleli, že majú rovnaké právo na dobrú strednú školu ako biele deti. Niektorí sa do školy prihlásili aj bez vedomia svojich rodičov. Od vtedy čo začala Minnijean chodiť do Central High, tak okno na jej izbe bolo pravidelne vybité a jej otec už nikdy nemohol pracovať pod svojím menom. Minnijean uviedla, že čakali, že bude odpor proti ich chodeniu do Central High, ale nečakali, že bude až tak intenzívny a agresívny. Čím väčší bol odpor ľudí voči ich navštevovaniu bielej školy o to viac mali snahu ísť na Central High. Minnijean bola zo školy vylúčená v decembri, keď kvôli verbálnym útok na svoju osobu vysypala misku čili na jedného zo svojich bielych spolužiakov. Keď som sa jej spýtala, či sa stretla s Martinom Lutherom Kingom, Jr., tak mi povedala, že ona sa nestretla s ním, ale on s ňou. Stretli sa keď King mal ešte len 28 rokov a nebol veľkou hviezdou. Minnijean mala ako jedna z Little Rock Nine už vtedy za sebou jeden z dôležitých momentov boja za občianske práva afro-američanov v USA. Počas celého života Minnijean pracovala a doteraz pracuje v oblasti boja za občianske práva. Ako sama poznamenala stále je čo robiť, keďže Amerika ešte stále nie je farboslepá voči svojim obyvateľom.

Little Rock rocks

Stretnúť dvoch hrdinov za jeden deň je pomerne náročné. Takže večer sme to s kolegom šli vykompenzovať do miestneho Dueling Piano Baru so živou hudbou, kde sme zistili, že Little Rock predsa len nemá iba minulosť, ale aj súčasnosť a aj tam sa ľudia v piatok večer bavia.