Môj spor s Richardom Sulíkom nebol osobný a týkal sa jeho článku, ktorý bol podľa mňa veľmi nešťastne, až urážlivo napísaný. Spor Richarda Sulíka so mnou zjavne osobný je, pretože v diskusii k svojmu blogpostu o mne napísal: "Človek, ktorý nás obdaroval spústou nezmyslov, ktorý sa celý život zašíva v nejakých inštitúciach typu Svetová banka, OSN, NBS, UK a o reálnom živote vie prd makový… Mirko ked si najbližšie bude na mňa hubu otvárať, tak musí rátať s tým, že sa ho spýtam na jeho hyperkomplikované sociálne fantazmagórie. A to som ešte k nemu zhovievavý, lebo viem sa pytat aj iné." Tieto slová budú stáť ako Richardov pamätný príspevok ku kvalite ekonomickej a politickej diskusie na Slovensku. Aj keď nepochybujem, že sa dožijeme mnohých podobných vyjadrení, najmä ak by sa dostal k reálnemu použitiu politickej moci.
Na to sa nedá povedať nič iné – len to, čo zase napísal Rado Baťo Richardovi: "1. Keď sa snažíš písať ľudovo, vždy čelíš riziku, že problém zjednodušíš ad absurdum spôsobom, ktorý je veľmi nešťastný. Presne to sa tebe podarilo v článku v HN. A je jedno, ako sa z toho dodatočne vykrúcaš a interpretuješ, ako si to myslel. 2. Keďže máš politické ambície, mal by si myslieť na to, ako tvoje články pôsobia na ľudí. To, že ťa nepochopia, sa stáva často a keď niečo píšeš, mal by si si byť toho vedomý. A keď sa rozhodneš napísať niečo "na hrane", mal by si byť pripravený, že ti to budú vyčítať. 3. Zaútočiť na osobu oponenta je primitívny trik, ktorý s obľubou používa pán Fico. Práve si skĺzol na úroveň "ale vy ste sprivatizovali SPP"."
Ale teraz k veci, osobným animozitám sa už venovalo pozornosť viac ako dosť. Čo má robiť s krízou Slovensko, je otázka zaujímavá a trochu odlišná od otázky, čo s ňou majú robiť svetoví lídri. V zásade sú štyri možnosti:
- nerobiť nič
- robiť tzv štrukturálne reformy, teda významne meniť obsah politík, čo môže byť spojené aj s priamymi finančnými dopadmi alebo nie (napr. zmena regulácie bankovníctva)
- robiť niečo na príjmovej strane, teda pracovať s daňami a odvodmi
- zvyšovať verejné výdavky na rôzne programy
V najbližších dňoch sa pokúsim napísať niekoľko blogpostov, v ktorých zhrniem výhody a nevýhody jednotlivých prístupov a aké sú konkrétne možnosti krokov na Slovensku. Začnem prvou možnosťou – nerobiť nič.
Z celosvetového hľadiska ničnerobenie nie je vhodná reakcia na súčasnú krízu. Ako sa snažím vysvetliť v článku publikovanom dnes v HN, aj keby naozaj išlo o chrípku, ako tvrdí Richard Sulík, nezabúdajme, že viac ľudí ako celá 1. svetová vojna zabila následná chrípková pandémia v rokoch 1918-1919 (odhady sa pohybujú medzi 20 a 40 miliónmi). Z globálneho pohľadu má dnešná ekonomická kríza veľa spoločného s rokom 1929, ktorý odštartoval najväčšiu hospodársku krízu v moderných dejinách. Možno teda povedať, že súčasná situácia vykazuje všetky znaky pandémie a ak by svetoví lídri konali ako ich predchodcovia, mohli by sme sa dočkať podobnej katastrofy. To sa nedeje – naopak sledujeme nevídaný aktivizmus, ktorý samozrejme často strelí aj vedľa. Z pohľadu rizík, ktorým spoločne čelíme, je to lepšie riešenie ako nečinnosť, aj keď to neznamená, že netreba polemizovať o jednotlivých krokoch.
Preto nemám veľmi trpezlivosť s tými, ktorí potrebu stimulácie svetovej ekonomiky spochybňujú na svetovej úrovni. To však ale nedokazuje, že stimul je vhodný robiť aj zo Slovenska. Na to sa treba vyrovnať s ďalšími otáznikmi.
V prvom rade Slovensko na rozdiel od mnohých iných ekonomík neplánuje zatiaľ upadnúť do recesie – aspoň podľa predpovedí NBS či Európskej komisie. Nie je teda stimul len zbytočným pumpovaním peňazí do stroja, ktorý na rozdiel od našich susedov celkom pekne beží?
S týmto názorom nesúhlasím z dvoch dôvodov. Jednak si myslím, že rovnako ako iné ekonomiky dnes Slovensko čelí silnému riziku hospodárskeho prepadu a posledné čísla o vývoje priemyselnej výroby tomu nasvedčujú (v tejto súvislosti netreba zabúdať, že Slovensko s Českou republikou a Nemeckom patria medzi krajiny s najväčším podielom priemyslu na HDP, takže sme medzi najzraniteľnejšími). Preto 2,7% od EK bez opatrení na stimuláciu domáceho dopytu už je optimistické. Okrem toho, aj keby sme očakávali rast okolo 2-3%, aj ten je zjavne pod dlhodobým rastovým potenciálom, ktorý sa odhaduje medzi 4-6%, takže argumenty pre proticyklickú politiku to poskytuje.
Druhá, vážnejšia námietka proti stimulu je, že v malej otvorenej ekonomike nefunguje dobre tzv. multiplikátor. Inými slovami, akékoľvek stimuly len čiastočne podporia rast domácej ekonomiky a významná časť efektu sa preleje do zahraničia. Keďže Slovensko patrí medzi vôbec najotvorenejšie ekonomiky na svete, sme v úplne inej situácii ako Spojené štáty, ale dokonca aj Nemecko či Francúzsko. Preto treba rátať s tým, že efekt na jedno vynaložené euro bude slabší.
Tu prechádzame od ekonómie k politickému rozhodovaniu. Ja by som argumentoval, že aj slabší efekt stojí za to, keďže existujú pre hospodárstvo silné riziká nadol a len malé smerom nahor. Inými slovami, stimul je trochu poistka pre najhoršími scenármi.
Tretím problémom stimulu je, že súčasná vláda ho využije na neskutočné množstvo premrhaco-rozkrádacích aktivít. Nasvedčujú tomu aj návrhy, ktoré ministri predkladajú na Radu pre hospodársku krízu, kde najviac peňazí má ísť na tzv. sociálne podniky. Trochu viac o tom píšem inde, ale každý, kto číta noviny vie, že financovanie sociálnych podnikov je primárne o financovaní členov SMER-u. V realite však nejde o nové peniaze, ale o rýchlejšie míňanie eurofondov. Tie by sa premrhali a rozkradli asi v rovnakej miere aj tak, takto aspoň trošku pomôžu domácej spotrebe (aj členovia SMER-u nakupujú v hypermarkete…)
Z týchto riadkov je asi zrejmé, že nie som vášnivým zástancom slovenského stimulu, keby som sa však musel rozhodnúť, priklonil by som sa skôr na stranu jeho priaznivcov, pretože poistiť sa treba a Slovensko dnes je v bode, kde si tú poistku môže dovoliť. Zajtra trochu viac o tom, akú formu by mala mať.