Rýchlosť, akou sa v posledných rokoch vracia úpadok vo všetkých oblastiach od ekonomiky až po nastoľovanie spravodlivosti, núti k vážnemu zamysleniu. Naozaj sme krajinou, ktorá je odsúdená na úspech?
Možno áno, pretože doteraz vždy, keď sme začali za ostatnými okolo nás príliš zaostávať, zmobilizovala sa modernejšia a vzdelanejšia časť krajiny natoľko, že aspoň na nejaký čas zmenila trajektóriu úpadku na nádejné skoky vpred. Tento niekoľkokrát zopakovaný príbeh však z viacerých dôvodov už asi pokračovať nemôže.
Kde je „úspešný príbeh"?
Doterajšiu spletitú „slovenskú cestu" spája – ako hovorieva sociológ Michal Vašečka – nevyspelosť a všadeprítomný pocit periférie.
Je fakt, že možno práve táto hrozba osudu periférie pomáha z času na čas mobilizovať tú časť krajiny, ktorá sa jej chce vzoprieť. Takto sme prekonali úpadok a medzinárodnú izoláciu mečiarizmu v 90. rokoch, takto sme vytvorili podmienky na presadenie jedinečných reforiem, ktoré po roku 2002 modernizovali Slovensko obrovským skokom. Pri pohľade do spätného zrkadla sa zdá až neuveriteľné, ako efektívne dokázala taká malá skupina ľudí ovplyvňovať vývoj našej krajiny.
Napriek neprehliadnuteľnej tendencii k úpadku sa nám teda podarilo tento „osud" už neraz zvrátiť. Aj dnes, keď sa vracajú problémy, ktoré sme už považovali za vyriešené, môžeme dúfať, že sa „slovenský príbeh" zopakuje, a keď sa úpadok a zaostávanie stanú priveľkými, príde spoločenské vzopätie a prinesie zmenu v spravovaní spoločnosti. Nepochybne sa to stane, ale – a to už je tá horšia časť pravdy – na pokračovanie minulého úspechu to zrejme stačiť nebude.
Vo všeobecnosti platí, že ak sa má rozhodovať konsenzom, výsledok tomu bude zodpovedať – bude v lepšom prípade priemerný, v horšom na úrovni najnižšieho spoločného menovateľa.
Hľadanie základnej zhody
Aj preto sa pri doterajších modernizačných skokoch reformátori na spoločenskú zhodu nespoliehali, a – povedzme si úprimne – ani ju príliš nehľadali. Lenže dnes sme v štádiu, keď sa táto doposiaľ nepochybne efektívna cesta vyčerpala. Teraz totiž potrebuje Slovensko najmä reformy, ktoré už nedokáže presadiť a rozbehnúť malá skupina pripravených reformátorov.
Na zmenu v kvalite života je síce naďalej potrebný silný politický „líderšip", teda schopní politici so silnou víziou a odvahou, ale stačiť to už nebude. Prichádza totiž čas na reformy, ktoré bez dostatku sociálneho kapitálu, výkonnej byrokracie, dobre nastavených motivácií a aspoň základnej zhody a spolupráce väčšiny aktérov nepresadí nijaký reformátor.
Príkladom môže byť snaha zmeniť naše školy na inštitúcie, ktoré deťom poskytnú vynikajúce vzdelanie a pomôžu rozvoju ich schopností a uplatnenia v živote. Kvalitu vzdelávania však nezvýši jeden zákon, okamžité prudké zvýšenie verejných výdavkov alebo nové kvalitné učebnice. To všetko by možno pomohlo, ale zásadná zmena sa neudeje dovtedy, kým sa zásadne nezmenia aj najsilnejšie motivácie (spoločenské uznanie a finančné ohodnotenie) a potom aj myslenie a správanie tisícok učiteľov. Podobne je to aj so zmenami vo vymáhaní práva a nastoľovaní spravodlivosti, zlepšení kvality zdravotníctva a inými, pre modernizáciu krajiny zásadnými oblasťami.
Povedané metaforicky: Je to beh na veľmi dlhú trať, pri ktorom aj ten najlepší bežec uspeje len vtedy, keď má silnú podporu dostatočného počtu ľudí naokolo.
Čas na nové idey
Aby sme teda dokázali vygenerovať riešenia, ktoré budú uskutočniteľné a môžu zo Slovenska urobiť modernejšiu a slušnejšiu spoločnosť s vyššou kvalitou života, musí sa niekoľko vecí v prístupe reformátorov zmeniť.
Zrejme budú musieť podstúpiť širšiu spoločenskú diskusiu o najzásadnejších súčasných problémoch a pokúsiť sa pri nich (hoci aj s pocitom márnej snahy) nájsť aspoň základnú zhodu s čo najväčšou časťou spoločnosti.
Nebude to zrejme ľahké ani príjemné, ale inak sa semienka dobrých nápadov neujmú a ak aj nakoniec reformátori niečo presadia, nebude to fungovať alebo to bude mať krátky život. Mali by asi tiež byť otvorenejší debatám o nových ideách – hľadať najlepšie skúsenosti z úspešných krajín, premýšľať aj o nápadoch, ktoré možno prekračujú ich ideologický obzor, ale môžu byť inšpiratívne. Inak sa všeobecný pocit chýbajúcej vízie a zmysluplných riešení bude len zosilňovať a každá konkrétne znejúca hlúposť tu bude zažívať svojich 15 minút slávy.
Naša krajina opäť raz rýchlo upadá. Aby malo ďalšie vzopätie, ktoré nepochybne príde, nejaký dlhodobejší zmysel a modernizovalo Slovensko tak, že napriek všetkým problémom bude zasa o kus ďalej, je najvyšší čas.
Autor je manažér projektu Nové idey pre Slovensko.
Publikované v SME.