Slovenský system zabezpečenia kvality vysokého školstva je dnes do veľkej miery postavený na profesoroch. Na akreditáciu akéhokoľvek magisterského či doktorandského programu sa vyžaduje prítomnosť riadneho profesora na plný úväzok a ako si nedávno všimol jeden britský akademik, Slovensko a Česko sú jedny z posledných (ak nie úplne posledné z) vyspelých krajín, kde profesorov menuje samotná hlava štátu.
Keď sa v roku 2002 pokúšali vtedajší minister školstva Ftáčnik a gestor vysokoškolskej reformy Mederly zmeniť tento systém na štandardnejší, kde profesor nie je titul, ale len opis pracovného miesta, stretli sa s takým odporom, že nakoniec sa vzdali (respektíve vytvorili zaujímavého mačkopsa, kde ide zároveň o titul aj opis miesta).
Táto reforma by bola dôležitá v tom, že ak by si každá vysoká škola mohla vytvárať a obsadzovať profesorské miesta ľubovoľne, nielenže by sa otvoril priestor pre ľudí zvonku systému (prax, SAV, zahraničie), ale hlavne by už akreditačný systém nemohol byť postavený na vlastníctve profesorského titulu, keďže ten by štát centrálne negarantoval.
V dnešnom systéme naopak len štát môže dať školám právo dať niekomu profesorský titul a vydal k tomu pomerne podrobnú a zväzujúcu vyhlášku. Pozreli sme sa preto na existujúcich profesorov v jednej oblasti – politické vedy – a porovnali sme ich medzinárodné renomé (to by totiž malo byť aj podľa legislatívy kľúčom).
Našli sme na 7 slovenských verejných školách 13 profesorov politických vied, u ktorých sme preskúmali, do akej miery publikujú v uznávaných (tzv. karentovaných) zahraničných časopisoch a do akej miery ich práce v takýchto časopisoch citujú iní autori. Zahraničím myslíme mimo Česko a Slovensko. Ide o štandardné nástroje merania vedeckej kvality a autority. Karentované časopisy sa používajú preto, že ide o časopisy s medzinárodne zaručenou kontrolou kvality, kde články prechádzajú pomerne prísnou kontrolou.
Ako vidíme, situácia je veľmi rôznorodá. 3 profesori (z Univerzity Komenského a Univerzity Cyrila a Metoda) sú na pomery spoločenských vied medzinárodne plne akceptovaní – majú v priemere 7 publikácií a viac ako 50 citácii. 2 ďalší profesori z rovnakých univerzít síce medzinárodne nepublikujú, ale o ich práci sa aspoň vie – sú citovaní.
8 profesorov z 6 verejných vysokých škôl však za hranicami bývalého Československa nepoznajú – teda aspoň nie ako výskumníkov hodných publikovania a citovania. Z týchto 8 sú 7 garantmi magisterského a vo väčšine prípadov aj doktorandského štúdia.
|
kategória profesorov politických vied |
počet profesorov |
medzinárodné publikácie / citácie |
pracovisko |
|
profesori, ktorí medzinárodne publikujú a sú aj medzinárodne citovaní |
3 |
Priemerne 7 medzinárodných publikácií, viac ako 50 medzinárodných citácií |
UK, UCM |
|
profesori, ktoré publikujú na Slovensku, ale sú medzinárodne citovaní |
2 |
Priemerne 0 medzinárodných publikácií, ale priemerne 8 medzinárodných citácií |
UK, UCM |
|
profesori, ktorí nie sú súčasťou medzinárodného vedeckého diania |
8 |
0 |
UCM, UMB, TnUAD, UPJŠ, PU, UKF |
Ak sa teda dnes niekto pýta logickú otázku – na akej garancii kvality je postavený náš akreditačný systém a komu všetkému to prezident poodovzdával profesorský dekrét – odpoveď, aspoň v prípade politických vied, je, že garancie veľmi nefungujú a dekrét bol odovzdaný všelikomu. Máme chválabohu svoje špičky, len nie každý profesor ňou môže byť. Je to v niečom aj prirodzené – krajina je malá a skutočné politické vedy mladé. Len potom zostáva otázka, prečo potom na takom vratkom základe staviame celý systém akreditácie a kontroly kvality? Osobitne, keď aj prípady z iných oblastí – napríklad profesúra ministra Jahnátka získaná za okolností nasvedčujúcich znásilneniu pravidel – ukazujú, že štátom zaručená úroveň kvality profesoro je ilúzia. Nebolo by lepšie postaviť systém riadenia kvality na iných, možno aj relevantnejších kritériách?
Publikované ako Komentár dňa na Finwebe.