V tomto blogposte sa pozriem na možnosti stimulovania ekonomiky cez zmeny na príjmovej strane verejných financií cez dane a odvody. Pri hodnotení opatrení sa pozerám najmä na ich proticyklický efekt – teda to, do akej miery potiahnu ekonomiku v období poklesu rastu pod dlhodobý potenciál. Na úvod však treba povedať, že VŠETKY daňovo-odvodové opatrenia majú jednu veľkú výhodu oproti verejným výdavkom – sú plošné, oveľa menej deformačné pre ekonomiku a prakticky nerozkradnuteľné. Preto mám tendenciu sa k nim kloniť dokonca aj v krajine, ktorá má inak v globálnom porovnaní pomerne nízke celkové daňové zaťaženie.
Začnime dočasným znížením daní zo spotreby, kam zaraďujeme najmä DPH a spotrebné dane. S týmto návrhom u nás zatiaľ nikto nevyšiel, ale v mnohých štátoch ho zvažujú. Ak znižovať niektorú z týchto daní, myslím si, že DPH je lepší kandidát, pretože efekt by bol menej deformačný pre ekonomiku ako parciálne znižovanie osobitných daní na alkohol, cigarety či palivá. Predstavme si teda zníženie základnej sadzby DPH z 19% na 16% napríklad na obdobie 1 roka. Ak by sa adekvátne znížili ceny, išlo by o veľký stimul pre domácu spotrebu práve pre svoju dočasnosť. Inými slovami, ľudia by boli motivovaní nakupovať aj predmety dlhodobej spotreby, ak by zlacneli len na striktne vymedzený čas. Vlado Tvaroška, s ktorým som o tom hovoril, si myslí, že vďaka nedostatočnej konkurencii v maloobchode by sa zníženie DPH neprejavilo na znížení konečných cien pre väčšinu spotrebiteľov. Netrúfam si to jednoznačne hodnotiť, ale ako ukázal práve TREND pred koncom minulého roka, niečo na tom je. Zníženie DPH by bolo veľmi drahé, pretože ide o najvýnosnejšiu daň a preto bez istoty účinku sa ťažko postaviť za zníženie daní zo spotreby.
Populárnym návrhom je zníženie sadzby rovnej dane. Navrhuje ho napríklad SDKÚ-DS, ale nepriamo aj R. Sulík (ten hovoril o daniach pre podniky, ale ako zástanca rovnej dane tým asi myslel sadzbu pre podniky aj jednotlivcov). Tento návrh má výhodu v posilnení dlhodobej konkurencieschopnosti, ale z hľadiska krátkodobej stimulácie ekonomiky by malo väčší účinok zvýšenie odpočítateľnej položky z dane pre jednotlivcov či zníženie odvodov. Prečo? Zníženie sadzby dá relatívne viac peňazí podnikom a bohatším jednotlivcom. Bohatší ľudia majú tendenciu viac z príjmu usporiť, takže efekt na podporu domácej spotreby bude nižší. Podniky by dodatočné peniaze mohli použiť na investície, je to však skôr pochybné v súčasnej dobe, keď podnikateľov zastavuje viac vysoká miera neistoty.
Preto by som sa klonil viac k zvýšeniu odpočítateľnej položky pri dani z príjmov fyzických osôb a zníženiu odvodov. SDKÚ-DS navrhuje to prvé úplne a to druhé len veľmi máličko (prázdniny len pre nových živnostníkov). Pri odpočítateľnej položke by sa však dalo ísť na celú vec odvážnejšie a posilniť tzv. negatívnu daň pre nízkopríjmové skupiny napríklad rozšírením zamestnaneckého bonusu aj na živnostníkov a jeho výraznou expanziou. Tieto opatrenia by mali najvýraznejšiu tendenciu posilniť spotrebu.
Zaujímavá otázka je, čo s odvodmi. Ak necháme bokom ucelené reformy – ktoré by boli najlepšie, len sa nedajú urobiť bez dohody o ďalšom osude dôchodkového systému, na čo momentálne nie je priestor – dalo by sa zvážiť zavedenie odpočítateľnej položky aj pri odvodoch. Inými slovami, dalo by sa povedať, že odvody sa nezačínajú platiť od prvého eura príjmu, ale napríklad trojstého eura príjmu… Išlo by o najvýraznejší prvok na zlacnenie nízkoplatenej práce, ktorú práve zvyšovanie daňovej odpočítateľnej položky veľmi nevytrhne – už totiž žiadne dane z príjmu neplatí, alebo ich platí len veľmi malé. Presne s takýmto návrhom nikto neprišie, ale osvojiť by si ho mohli všetci – má totiž spoločnú logiku s návrhom daňového bonusu, ako bol pripravený za I. Mikloša a v deformovanej podobe realizovaný za J. Počiatka, ale aj s odvodovým bonusom obľúbeným u SaS…