Keď premiér a minister financií prednedávnom hovorili o „drastických škrtoch" vo výdavkoch štátu, optimisti ožili. Možno, že aj táto vláda po vyčerpaní ostatných možností nakoniec dostane rozum, nádejali sa. Ale táto nádej je preč.
Nárast celkových výdavkov štátu o 2,2 miliardy eur (asi 66 miliárd korún), ako to navrhuje pre budúci rok ministerstvo financií, je veľkým prekvapením.
Hoci pri výdavkoch je často dôležitejšia ich štruktúra (už prvé informácie naznačujú, že si netreba robiť nádeje na zlepšenie) než samotný ich objem, v tomto roku to tak celkom neplatí. Deficit sa totiž v tomto roku vymkol kontrole a je mimoriadne dôležité znížiť ho čo najskôr. Lenže avizovaný rast výdavkov (hoci k nim prispejú aj eurofondy) pri veľmi nízkom raste ekonomiky znamená, že rýchle stlačenie deficitu sa bez zvyšovania daní neudeje.
Len štatistika?
V tomto roku bude štát hospodáriť s mínusom na úrovni asi 6,3 percenta HDP, na budúci sa odhaduje na 5,5 percenta HDP. Ak ministerstvo financií nemá v pláne výrazné zvýšenie daní od začiatku budúceho roka, potom fakt, že prichystalo zásadnejšie šetrenie až pre nasledujúcu vládu, je síce pre súčasný štýl vládnutia príznačný, ale vzhľadom na naše členstvo v eurozóne aj zarážajúci.
Pre mnohých je informácia o deficite nič nehovoriacim štatistickým údajom. Lenže to je iba sebaklam. Jedným z dôsledkov vysokého deficitu totiž bude, že keď kríza odznie a deficit i zadlženie krajiny bude potrebné (aj pre pravidlá eurozóny) znižovať a splácať, budú chýbať peniaze na iné, užitočnejšie veci – súkromné výdavky v prípade, ak by sa nemuseli zvyšovať dane, alebo verejné výdavky do oblastí, ktoré si to pre ďalšiu modernizáciu štátu vyžadujú.
Budú mať v Európskej komisii a ECB pochopenie pre problémy Ficovej vlády udržať verejné financie pod kontrolou? A majú mať pre problémy Ficovej vlády s hospodárením pochopenie občania tejto krajiny?
Kam tie peniaze idú?
Deficit v tomto roku prekonal všetky pesimistické očakávania. Bude oveľa vyšší než napríklad v problematickom Maďarsku, ale aj ako v susednom Česku. Vyššie deficity ako Slovensko majú v únii len pobaltské štáty, Rumunsko a Írsko – pričom všetky tieto krajiny na to majú veľmi špecifické dôvody. Vysoké zadlženie v cudzej mene, prudký odlev investícií alebo krízou mimoriadne silno zasiahnutý bankový sektor. Nič z toho nie je problémom na Slovensku. Otázka teda je: prečo je tu deficit taký vysoký?
Rozhodne nie preto, že by Ficova vláda budovala „silný sociálny štát". V skutočnosti je aj bez pohľadu na mieru prerozdelenia (ktorú Fico nezvýšil) vidno, že sme svedkami budovania nie sociálneho, ale lúpeživého štátu. A ten z definície vylučuje vznik sociálneho štátu, charakteristického rozsiahlymi verejnými službami, financovanými z vysokých daní. Ak totiž majú byť vysoké verejné výdavky použité na financovanie rozsiahlych a kvalitných verejných služieb, nesmeli by byť rozkradnuté už „po ceste". Švédsko, ktoré sa často uvádza ako vzorový sociálny štát, je podľa správy o globálnej konkurencieschopnosti krajinou, kde je uprednostňovanie pri rozhodnutiach vládnych úradníkov najmenšie na svete. Slovensko je v tomto istom ukazovateli rozšírenosti korupcie na 127. mieste zo 133 hodnotených krajín. Bez nutnosti rozvíjať túto tému, „budovanie sociálneho štátu" príčinou obrovského slovenského deficitu isto nebude.
Bez alibi
V skutočnosti dnes deficit narastá bez dobrého alebo aspoň akceptovateľného alibi. Nerastie preto, že by vláda musela robiť „život zachraňujúce" investície, napríklad do krachujúcich bánk. Nerastie preto, že by vláda investovala do dlhodobej prosperity alebo prijímala rozumné opatrenia. A ani pre „fiškálne stimuly" na podporu ekonomiky. Je to triviálne, ale príčinou rýchlo rastúceho deficitu je to, že vláda nebola schopná nijako zmeniť nasmerovanie či objem výdavkov, prijaté ešte v časoch rastovej eufórie.
Nielenže nemá odvahu, ale asi ani schopnosť urobiť to – keďže viac ako 80 percent verejných výdavkov vyplýva zo zákonov (ide o takzvané obligatórne výdavky), ich zníženie nie je jednoduché. Vyžaduje silnú politickú vôľu (na zmeny zákonov) a dobrý odhad, kde šetrenie pomôže a kde uškodí. Už prvé informácie o rozpočte na budúci rok ukazujú, že nič z toho táto vláda nemá.
Návrat k rozpočtovej šetrnosti je však dôležitý nielen z dôvodov, ktoré každý intuitívne cíti, ale aj preto, že dlhodobo bude mať demografický vývoj za následok už len zvyšovanie verejných výdavkov oproti dnešnej úrovni, najmä na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a dôchodkov, pre rastúci podiel starých ľudí.
Dnešnú nezodpovednosť, ktorá ani neprináša nejaký citeľný úžitok, preto v budúcnosti zaplatíme zbytočnou bolesťou.
Publikované v SME.