V pondelok sme si mohli prečítať v Hospodárskych novinách recept Richarda Sulíka na ekonomickú krízu pod názvom "Pacient potrebuje pokoj". Keďže sa jedná o lídra novej politickej strany, ktorá sa profiluje práve na ekonomických a sociálnych témach, pozorne som si ho prečítal.
Zaujal ma najmä svojským pohľadom na ľudí, ktorí v súčasnosti prichádzajú vďaka kríze o prácu. Podľa Sulíka sú to tí, čo boli "v minulosti najneschopnejší" a firmy v problémoch aspoň "vykopnú všetkých alkoholikov a flákačov, ktorých si nemohli dovoliť vykopnúť, keď nestíhali vyrábať". Nemám rád politikov, ktorí pri pohľade na akýkoľvek problem zaslzia umelou empatiou – ale povedať takéto slová v situácii, keď vo veľkých priemyselných podnikoch prichádzajú o prácu desaťtisíce živiteľov a živiteliek rodín, úplne obyčajných pracovitých ľudí, ktorí majú jednoducho smolu, je za hranicou slušnosti nielen pre politika, ale pre akéhokoľvek verejne činného človeka.
Ak si náhodou myslíte, že ide o slová vytrhnuté z kontextu, tak si pokojne prečítajte článok celý. Uvidíte, že tieto citáty sú jediným vyjadrením na adresu tých, čo o prácu prišli alebo prídu. Až pri Sulíkovi slovenský volič zistí, čo skutočne znamená ultraliberálna pravica.
Problém Sulíkových receptov však nie je len vo formuláciách, ktoré necitlivosťou vyrážajú dych. Jeho politická predstavivosť končí pri znížení daní firmám. Všetko ostatné je škodlivé. Dá sa viesť zaujímavá diskusia o tom, aká je najlepšia makroekonomická politika pre člena eurozóny s malou, otvorenou a na globalizácii veľmi závislou ekonomikou. O podobných témach diskutujú špičky ekonomickej profesie po celom svete. Nikde som však ešte nezaznamenal takúto mieru zjednodušovania.
Na záver preto zostávajú dve otázky.
Prvá je pre voličov: Zverili by ste svoje starobné a invalidné dôchodky, podpory v nezamestnanosti, materské a všetky ostatné sociálne záchranné pásy niekomu, pre koho jediná dobrá hospodárska politika sú nižšie dane a jediní nezamestnaní sú babráci, flákači a alkoholici?
A pre Richarda – nebolo by vhodné sa ospravedlniť všetkým tým hromadne prepúšťaným? Viem, že ste s ich hlasmi asi aj tak nepočítali, ale predsa len sú to ľudia a schopnosť povedať „prepáčte" je tiež znakom vnútornej sily – o ktorej som bol vždy presvedčený, že ju mate?