USA, diel tretí

Pár poznámok k vývoju vo vysokom školstve v USA

Vysoké školy začali v USA vznikať na začiatku 18. storočia, väčšinou ako cirkevné školy. To bol prípad napríklad Yalu alebo Princetonu. Koncom 19. storočia bolo až 80 % VŠ v USA cirkevných. Z väčšiny cirkevných VŠ sa postupne stali súkromné VŠ a začiatkom 21. storočia už cirkevné VŠ tvorili len 20 % všetkých vysokých škôl. Vznik a fungovanie vysokých škôl nezávisel od federálnej vlády, či zákonodarcov na federálnej úrovni. Zákonodarci z federálnej úrovne vždy zasahovali do vysokého školstva príležitostne, keď chceli riešiť konkrétny problém. Prvýkrát sa tak stalo v roku 1862, keď schválili Morill Act, ktorý poskytol v každom štáte únie federálnu pôdu na vznik štátnych vysokých škôl. Dôvodom prijatia tohto zákona bolo vytvorenie podmienok pre vzdelávanie farmárov a ľudí z vidieka. Takto vzniklo 70 vysokých škôl, ktoré sú dnes štátnymi školami s výnimkou Cornellu a MIT, ktoré fungujú ako súkromné VŠ. Súkromné a cirkevné vysoké školy ako Yale, či Harvard, ktoré vznikali mimo zásahov štátnej moci sa totiž zamerali na vzdelávanie spoločenských lídrov, či členov cirkvi, ale nie na bežnú populáciu. V roku 1944 bol prijatý ďalší dôležitý federálny zákon GI Bill, ktorý prostredníctvom vyčlenenia prostriedkov na školné umožnil získanie alebo dokončenie VŠ vzdelania vojnovým veteránom z druhej svetovej vojny a neskôr aj veteránom vojny v Kórei a vo Vietname. Ďalšie využitie tohto zákona bude zrejme nasledovať aj v súvislosti s veteránmi z Afganistanu a z Iraku. V roku 1964 bol schválený Civil Rights Act, ktorý otvoril všetky vysoké školy pre Afro-Amerických študentov a o rok neskôr bol pre nich vytvorený aj zvláštny systém finančnej podpory.

Podobne ako VŠ aj ich hlavní klienti, t.j. študenti, prešli zmenami. VŠ už nie sú doménou mladých ľudí vo veku 18 až 22 rokov. Na VŠ teraz chodia ľudia všetkých vekových skupín. Rastie počet ľudí starších ako 22 rokov, ktorí prichádzajú na VŠ buď preto, že skôr nemali príležitosť študovať alebo preto, že si potrebujú obnoviť svoje vedomosti a zručnosti. V 70-tych rokoch minulého storočia významne narástol počet študentov študujúcich part – time (popri zamestnaní), čo sú práve vo väčšine prípadov študenti starší než typická populácia 18 až 22 ročných, ktorí už majú rodinu a prácu. V súčasnosti študuje popri zamestnaní takmer 40 % študentov[1]. Až 50 % absolventov VŠ absolvovalo len 50 % kurzov na škole, na ktorej na koniec získajú diplom. Len 20 % študentov skončí na tej istej škole, kde začali svoje štúdium. Študenti teda veľmi intenzívne menia vysoké školy. Nie je to však mobilita medzi jednotlivými stupňami štúdia, ale v rámci jedného stupňa, t.j. napríklad v rámci bakalárskeho stupňa štúdia študent vystrieda viacero vysokých škôl. Príkladom takéhoto študenta je republikánska kandidátka na viceprezidentku Sarah Palin, ktorá päťkrát zmenila školu kým získala bakalársky titul. Dôvodom menenia škôl bývajú peniaze (študenti idú na lacnejšiu školu) alebo postupné vyprofilovanie sa študenta. V iných prípadoch študent chodí na viacero škôl zároveň. Príčinou absolvovania kurzov na rôznych školách môže byť vytvorenie si časovo a finančne optimálneho študijného plánu, ktorý študentovi umožní skĺbiť školu a zamestnanie. Ďalším významným faktorom ovplyvňujúcim študentskú populáciu je nárast počtu študentov pochádzajúcich z národnostných a etnických menšín, ktorí sú často imigrantmi alebo deťmi imigrantov. Prichádzajú z odlišného prostredia a majú iné vzdelávacie potreby než členovia väčšinovej spoločnosti. V súčasnosti tvoria zhruba tretinu študentov, avšak vzhľadom na demografické predpovede je pravdepodobné, že ich počet narastie spolu s nárastom menšinovej populácie, ktorá by sa mala o zhruba 30 rokov stať väčšinovou spoločnosťou v USA[2]. Nové trendy vo vývoji študentskej populácie vyžadujú zmeny v nastavení vysokých škôl a ich programov.

Absencia centrálneho riadenia

V USA neexistuje ministerstvo školstva, ktoré by stanovovalo centrálnu politiku ohľadom vysokých škôl. Výnimkou pre angažovanie sa federálnej vlády sú dotácie pre študentov a jednorazové vstupy do systému ako to bolo popísané vyššie. V rámci federálnej vlády existuje len Odbor pre post-stredoškolské vzdelávanie, akreditáciu a vzťah so štátmi. Dôvodom absencie riadenia školstva z federálnej úrovne je, že Američania neradi vidia moc v rukách federálnej vlády. Decentralizované riadenie vysokých škôl je jedna z vecí, ktorú väčšina mojich kolegov z rôznych častí sveta nechápe. Ako je možné, že federálna vláda neusmerňuje politiku vysokých škôl? Keď nám Američania popisujú nejaký problém, s ktorým sa stretávajú vo vysokom školstve, tak moji kolegovia sa pýtajú, či federálna vláda na riešenie daného problému vytvorí nejakú komisiu alebo zákon. Američanov by ani nenapadlo riešiť problémy vysokého školstva centrálne, lebo z ich pohľadu tým vysoké školy strácajú autonómiu. Úloha federálnej vlády vo vysokom školstve predstavuje konkrétny príklad toho ako Američania veria v decentralizáciu moci a ako väčšina sveta naopak dôveruje svojim vládam, od ktorých očakáva riešenia problémov. Veľká miera decentralizácie však aj komplikuje život VŠ v USA. V súvislosti s vysokými školami sú problematické hlavne vysoko decentralizované stredné školy, ktoré tým, že ponúkajú veľmi rôznorodé kurikulá spôsobujú, že prváci na vysokej škole dosahujú veľmi rozdielnu úroveň pripravenosti na vysokoškolské štúdium. Tieto rozdiely potom musia vysoké školy vyrovnávať počas prvých rokov štúdia.

Hlavným nástrojom „usmerňovania" vysokých škôl federálnou vládou a federálnym zákonodarným zborom v oblasti vysokoškolského vzdelávania je priame financovanie študentov, prostredníctvom grantov a pôžičiek. Federálna vláda teda nedáva peniaze do rúk vysokých škôl, ale do rúk samotných študentov, ktorí rozhodnú, ktorá VŠ ich dostane tým, že sa na ňu prihlásia. Rozpočet určený na granty a pôžičky z federálnej vlády na rok 2007 predstavoval 86 miliárd dolár[3]. Podpora z federálnej úrovne je študentom poskytovaná bez ohľadu na to, či ide o študentov štátnych[4] alebo súkromných VŠ. Na Slovensku je toto neslýchaný model. Financovanie VŠ prostredníctvom študentov a nie cez poskytovanie peňazí vysokým školám a rovnaké financovanie študentov na súkromných ako aj na štátnych školách. U nás „súkromníci" nedostávajú nič, keďže u nás je zrovnoprávnenie verejných a súkromných VŠ vnímané nie cez poskytnutie peňazí súkromným VŠ za to, že vykonávajú verejnú službu tým, že vzdelávajú ľudí, ale cez ich väčšiu reguláciu štátom.

Jedinou podmienkou, aby mohol v USA študent získať podporu federálnej vlády je, že chodí na akreditovanú vysokú školu. V prípade grantu musí ísť aj o študenta z nízko príjmovej rodiny. Takmer všetky vysoké školy, ktoré končia udelením titulu[5] sú akreditované. Keďže súkromné aj verejné vysoké školy žijú do značnej miery z poplatkov za štúdium a študenti majú záujem o podporu od vlády, tak sa väčšina VŠ usiluje o akreditáciu. Najviac sú na školné, ergo na podporu od federálnej vlády citlivé Liberal Arts Colleges, ktoré v mnohých prípadoch nemajú endowment (finančný depozit) a strata každého študenta je pre nich významnou finančnou stratou.

Kto to všetko zaplatí?

Poplatky od študentov tvoria významnú časť rozpočtu súkromnej aj štátnej vysokej školy. Napríklad na University of Chicago to je jedna štvrtina rozpočtu, zatiaľ čo na University of Arkansas Little Rock poplatky od študentov tvoria až 39 % príjmov VŠ. Priemerné ročné školné je na štátnych štvorročných školách 6 600 USD pre študentov z daného štátu a 17 450 USD pre študentov prichádzajúcich študovať na danú VŠ z iného štátu alebo zo za zahraničia[6]. Rozdiel v školnom pre študentov zo štátu, v ktorom VŠ pôsobí vs. pre študentov prichádzajúcich z oblastí z mimo štátu je spôsobený tým, že dotácia, ktorú dostávajú štátne VŠ od štátu prichádza primárne z dane z nehnuteľnosti, ktorú občan platí v štáte, v ktorom má bydlisko. Na súkromných štvorročných VŠ študenti ročne zaplatia školné v priemere vo výške 25 000 USD6. Vo všeobecnosti dlh študentov po štvorročnom štúdiu na VŠ je 15 500 USD na štátnych VŠ a 19 400 USD na súkromných VŠ[7]. V roku 2007 – 2008 študenti bakalárskeho stupňa štúdia dostali z federálnych zdrojov ročne priemerne 8 896 USD a študenti magisterského, respektíve PhD stupňa štúdia 20 320 USD[8] (obe sumy zahŕňajú federálny grant aj federálnu pôžičku). Okrem federálnej pomoci môžu študenti získať pomoc od štátu alebo od samotnej VŠ, ktorú navštevujú. Lewis & Clark College v Oregone napríklad poskytuje štipendiá až 75 % svojich študentov, pričom 35 – 40 % prostriedkov získaných zo školného škola venuje práve na podporu chudobných študentov a študentov zo zahraničia.

Podľa ústavy USA vzdelávanie patrí primárne do kompetencie jednotlivých štátov. Príspevok jednotlivých štátov pre verejné VŠ je rôzny a odvíja sa od výšky dane z nehnuteľnosti v danom štáte, od ekonomickej sily štátu ako aj od samotnej politiky štátu a vzťahu konkrétnej VŠ so štátom. Neexistuje spoločný vzorec financovania VŠ, ktorý by sa dodržiaval vo všetkých štátoch. To koľko konkrétna VŠ dostane prostriedkov od štátu závisí do značnej miery aj od jej lobistických schopností. Štát podporuje všetky štátne školy a môže podporiť aj súkromné VŠ. Súkromné VŠ štát podporuje v prípade, že vzdelávajú veľké množstvo študentov, tým pádom robia verejnú službu. Pre štát je lacnejšie zadotovať súkromnú VŠ než založiť novú štátnu školu. Financovanie štátnych VŠ zo strany štátov má dlhodobo klesajúcu tendenciu v porovnaní s celkovým rozpočtom vysokých škôl. Napríklad na Portland State University klesol podiel príjmu rozpočtu od štátu Oregon z 39 % v roku 1991/1992 na necelých 23 % v roku 2007/2008. Rovnaká situácia je aj na iných štátnych školách. AASCU[9] predpokladá, že pokiaľ budú súčasné trendy vo financovaní štátnych VŠ pokračovať, tak o 30 rokov budú štátne VŠ prakticky privatizované. Otázka, ktorá vyvstáva pre štátne školy je prečo by štát mal regulovať ich fungovanie, keď sa stále menej podieľa na ich financovaní.

Štáty priamo vstupujú len do fungovania verejných vysokých škôl (usmerňovaním ich programov, pokiaľ to vyžaduje miestny trh práce, nominovanie členov správnej rady VŠ, stanovovanie výšky školného, usmerňovanie výdavkov rozpočtu a pod.). Opäť, však to do akej miery, aké oblasti a akým spôsobom štáty regulujú štátne vysoké školy je odlišné v jednotlivých štátoch. Súkromné vysoké školy si robia čo chcú. Ak chcú peniaze z federálneho rozpočtu, tak absolvujú akreditáciu, ale inak ich štátna ani federálna regulácia nijak nelimituje. Na Slovensku je v tejto chvíli takáto sloboda vo fungovaní súkromných VŠ nepredstaviteľná. U nás sa súkromné VŠ nielen musia akreditovať, zároveň sa musia podriadiť regulácii štátu v oblasti nastavenia svojich riadiacich mechanizmov a v prijímaní študentov[10] a to všetko bez toho, aby dostávali od štátu dotácie. Mierou regulácie súkromných VŠ sa líšime nielen od USA, ale napríklad aj od Číny. Prezidentka Ženskej univerzity v Hunane, ktorá je súčasťou našej skupiny, mi povedala, že keď u nich súkromné VŠ prejdú akreditáciou, tak sa o nich štát už ďalej nezaujíma. Ale nie sme na tom až tak zle, keďže napríklad v Uzbekistane súkromné vysoké školy nemôžu ani vzniknúť.

Malý sprievodca vysokými školami v USA

Dnes je v USA okolo 18 miliónov študentov vysokých škôl na vyše 4 300 VŠ[11]. Zhruba polovica VŠ sú dvojročné vysoké školy, ktoré udeľujú tzv. associate degree a na získanie bakalárskeho stupňa štúdia musí ich absolvent vychodiť ďalšie dva roky na vysokej škole poskytujúcej celé štyri roky bakalárskeho štúdia.

Dvojročné colleges navštevuje necelých 51 % študentov, z čoho väčšina chodí na community college, teda na verejnú dvojročnú VŠ a zhruba 5 % chodí na súkromnú dvojročnú VŠ[12]. Asi vás napadne, prečo niekto ide na školu, kde nemá možnosť získať celé vzdelanie. Dôvod je veľmi jednoduchý a to najmä peniaze. Verejné community colleges majú poplatky za štúdium v priemere o polovicu nižšie ako štvorročné verejné VŠ a tak študent môže ušetriť polovicu nákladov za prvé dva roky štúdia. Zároveň community college je väčšinou v mieste bydliska študenta a študent tak ušetrí peniaze, ktoré by potreboval na náklady spojené s ubytovaním, stravovaním, cestovným a podobne. Na rozdiel od štvorročných štátnych škôl, kde štáty v priemere prispievajú okolo 15 – 20 % do rozpočtu VŠ, tak pri community college je to až 60 %,čo vysvetľuje nízke školné na týchto školách[13]. Druhým dôvodom je, už spomínaná veľká diverzita stredoškolského systému v USA, ktorá spôsobuje, že nie všetci absolventi stredných škôl sú úplne pripravení na VŠ a community college im pomôže pripraviť sa na prechod na vysokú školu. Community college ako nástroj pre adaptáciu študentov funguje aj v súvislosti so zahraničnými študentmi. Podľa American Association of Community Colleges (AACC) totiž zahraniční študenti, ktorí začali svoje štúdium na community college sú úspešnejší v ďalšom štúdiu, než tí ktorí šli priamo na štvorročnú vysokú školu alebo univerzitu. Štáty majú motiváciu dotovať community colleges, pretože týmto spôsobom zvyšujú dostupnosť VŠ vzdelania pre ľudí, ktorí by inak na VŠ možno ani nešli. Community colleges majú vo väčšine štátov dohodu so štátnymi vysokými školami, že pokiaľ študenti dosiahnu istú úroveň vo svojich študijných výsledkoch, tak im budú automaticky uznané kredity z prvých dvoch rokov štúdia.

Ďalším typom VŠ sú štvorročné VŠ, ktoré sa koncentrujú na poskytovanie bakalárskeho stupňa štúdia a univerzity, ktoré poskytujú tak bakalársky ako aj magisterský a PhD stupeň VŠ štúdia. Štvorročné vysoké školy poskytujúce primárne bakalárske vzdelanie tvoria okolo 41 % zo všetkých VŠ a necelá tretina študentov navštevuje tieto školy, z ktorých čosi viac ako polovica chodí na štátne školy. Súkromné školy poskytujúce štvorročné vzdelanie na úrovni bakalára sú väčšinou takzvané Liberal Arts Colleges. Toto sú školy, ktoré sa vôbec neorientujú na prax, pracujú v malých triedach charakterizovaných blízkym vzťahom učiteľa a študentov a sú silne orientované na výskum. Bez ohľadu na odbor, ktorý si študent vybral vzdelávajú študentov vo všeobecných zručnostiach ako napríklad kritické myslenie. Aj samotný Harvard vznikol pôvodne ako Liberal Arts College. Aby to nebolo také jednoduché, tak treba povedať, že štvorročné VŠ poskytujúce primárne bakalárske štúdium poskytujú v niektorých programoch aj magisterský stupeň vzdelania. To je prípad Lewis & Clark College, ktorá poskytuje magisterské štúdium v oblasti pedagogiky a environmentálneho práva. Na Slovensku nemáme pochopenie pre takúto flexibilitu v poskytovaní rôznych stupňov štúdia. Podľa novely zákona o VŠ z roku 2007, ak ste odbornou vysokou školou orientujúcou sa na bakalárske štúdium, tak nemôžete mať programy, v ktorých by ste poskytovali magisterské štúdium. A to i napriek tomu, že by ste práve v tomto študijnom programe mali pedagógov, ktorí by boli schopní zabezpečiť takéto štúdium. Ak chcete u nás poskytovať magisterské štúdium, tak musíte byť zaradený medzi VŠ alebo univerzity a to i napriek tomu, že by sa váš magisterský program týkal len jedného alebo dvoch odborov.

Poslednou veľkou skupinou vysokých škôl v USA sú výskumné univerzity. Výskumné univerzity tvoria asi 8 % všetkých inštitúcií a 30 % študentov, z ktorých približne 2/3 chodia na štátne výskumné univerzity12. Výskumné univerzity sa zameriavajú najmä na magisterský a PhD stupeň. Napríklad University of Chicago, ktorá je súkromnou výskumnou univerzitou má 10 000 študentov na MA a PhD stupni verzus 5 000 študentov bakalárskeho stupňa štúdia. Podobný pomer študentov je aj na Ilinoiskom Technologickom Inštitúte.

Najrýchlejšie rastúcimi typmi vysokých škôl sú na zisk orientované súkromné VŠ, ktoré sú dvojročné alebo štvorročné VŠ a vytvárajú si siete svojich pobočiek po celých Spojených štátoch mimo iné aj prostredníctvom skupovania lokálnych VŠ. Tieto školy sú verejne obchodovanými firmami na burze. Najväčšou takouto VŠ je University of Phoenix, ktorá má viac než 345 000 študentov.

Pre úplnosť treba dodať, že okrem štátnych a súkromných VŠ sú v USA ešte štyri národné univerzity, ktoré pripravujú ľudí pre rôzne profesie spojené s bezpečnostnými zložkami: West Point, Airforce Academy, Navy Academy a Coast Guard Academy.

Na záver

Tento príspevok je asi trochu pridlhý z hľadiska profesionálnych blogerov. Napriek tomu však ide len o veľmi stručný náčrt systému vysokého školstva v USA. Niektorým zaujímavým témam sa pokúsim venovať v osobitných príspevkoch.

———-

[1] http://nces.ed.gov/programs/digest/d07/tables/dt07_179.asp?referrer=report

[2] http://nces.ed.gov/programs/coe/2005/section5/indicator31.asp a Frank Goméz, ETS

[3] American Council on Education

[4] Štátne VŠ sú VŠ, ktoré sú v správe štátu. U nás sa takéto školy volajú verejné VŠ. Keďže v USA ich spravujú štáty, tak sa im často hovorí „State" university/college ale uvádzajú sa aj ako „public colleges/universities".

[5] Okrem vysokých škôl, ktoré udeľujú VŠ titul je v USA čosi viac ako 2500 vyšších škôl, ktoré neudeľujú VŠ titul. Ide o školy zamerané na prax. Takéto školy napríklad vzdelávajú kaderníkov.

[6] http://www.insidehighered.com/news/2008/10/30/tuition

[7] http://www.ed.gov/about/bdscomm/list/hiedfuture/actionplan-factsheet.html

[8] http://www.collegeboard.com/html/costs/aid/

[9] American Association of State Colleges and Universities

[10] Pokiaľ chce vysoká škola, ktorá nie je odbornou vysokou školou, prijímať externých študentov, tak títo nesmú u nás tvoriť viac než polovicu všetkých prijatých študentov.

[11] American Council on Education, http://nces.ed.gov/programs/digest/d07/

[12] American Council on Education.

[13] American Association of Community Colleges.